Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (3)

rozhlase. Predstavil sa nám, že je npor. Miezga a je určený ako veliteľ našej výcvikovej roty. Oznámil nám, že sa máme pripraviť na presun. Nám to slovo nič nehovorilo, preto medzi nami nastala vrava a ozývali sa otázky, čo ten presun znamená. Vysvetlil, že celý útvar sa bude sťahovať do iného mesta. Na naše otázky, kde pôjdeme, odpovedal, že to je vojenské tajomstvo. Každý si má zbaliť svoje veci do plnej poľnej a malej poľnej. Ako máme naše veci zbaliť, nám ukážu inštruktori. Naši inštruktori – naháňači sa pustili do práce. Inštruktáže sa ujal čatár Vlk a ostatní inštruktori mu podávali veci zo stola. Vlk s vysvetľovaním veci ukladal do batoha. Boli sme prekvapení, čo všetko sa do batoha vmestilo. Nakoniec stočil stanový dielec a remienkami ho pripojil k batohu. Nazývalo sa to „bandalír“, potom prišla na rad malá poľná. Poľná lopatka a fľaša sa pripäla na opasok. Vlk si obliekol dlhý vojenský plášť, zapol opasok s lopatkou a fľašou. Na chrbát si dal plnú poľnú a krížom z ľavého pleca na pravý bok zavesil si malú poľnú. Takto ovešaný ako vianočný stromček nám pózoval ako manekýnka na móle s poznámkou, že k úplnej výstroji nám chýba samopal, ktorý dostaneme až po prísahe. Týmto sa inštruktáž balenia „plnej poľnej s bandalírom“ pre nás skončila. Následne sme sa rozišli na izby a mali sme voľno až do obeda. Po obede začal cirkus. Dozorčí ohlásil zabaliť plnú poľnú a nástup pred budovu. Všetci sme sa rozbehli ku skrinkám, kde nastala tlačenica. Horko-ťažko som sa pretlačil k mojej skrinke. Vybral som stanový dielec, rozostrel na podlahu a nahádzal tam všetky veci. Zbalil som to a predral sa do predizby, kde som začal baliť plnú poľnú. Mal som šťastie, že dozorčí roty boli normálny mazák. Keď videl, ako bezhlavo začinam napchávať veci do batoha, prišiel mi pomôcť. „Dočkej, bažante, to musíš takhle,“ a za niekoľko minút mi zbalil batoh aj s ukážkovým „bandalírom“. Poradil mi, aby som počkal, pokým viacerí pôjdu nastúpiť na dvor. Nastupoval som medzi poslednými. Tam už pobehovali brechajúci Vondra s Čechosloviakom. Bolo počuť výkriky: „Tomu vy říkate bandalír? Vypadá to jako naprcaná bělice.“ Udeľovali tresty, čo bol beh s nabaleným batohom okolo veľkého nádvoria. Mnohí museli prebaľovať batoh a znovu na prehliadku. Cirkus sa konal až do večere. Môj batoh si obzreli a dávali ostatným za vzor. Tí, ktorí na prehliadke obstáli, si mali uložiť batohy k posteli a dali nám voľno. Priateľsky sme pomáhali baliť tým vojakom, čo ich brecháči vyhnali prebaliť. Neskôr sme ešte pobalili ostatné veci do malej poľnej, nabrali vody do poľných fliaš a čakali čo bude. Asi aj inštruktori sa pripravovali na odchod, lebo na večernú prehliadku prišiel iba sám Čechosloviak. Tváril sa veľmi dôležito s rukami za chrbtom, prechádzal sa dôležito po izbe. Nerobil nijakú prehliadku, iba nám vysvetľoval, že pri presune musí byť disciplína. Opýtali sme sa ho, že kde sa presunieme. Tajnostkársky nám odpovedal: „Na vojne še cíl cesty mužstvu neříka. Mušice znac, že je to vojenské tajomství. Znajú to ľem veliteléé a my podústojníci.“ Nariadil nám „zalehnout“, a odkráčal z izby s rukami za chrbtom ako Napoleon Bonaparte.

Budíček bol ráno o štvrtej. Nastúpili sme s plnou poľnou na dvor. V jedálni nám kuchári vydali balíčky so suchou stravou, ktoré sme si uložili do malej poľnej. Pochodovali sme až do Mimoňa, na železničnú stanicu. Nasáčkovali nás do vagónov nám už známeho „rýchlovlaku“, s ktorým sme sa terigali až do Kolína. Tam sme dosť dlho čakali. Pozdejšie sme sa dozvedeli od mazákov overenú múdrosť, ktorá platila počas celej našej vojenčiny. Definícia znela: na vojenčine se spěchá, aby se čekalo a pak se čeká, aby se následne spěchalo“. Konečne prišiel rýchlik, na ktorý sme nastúpili a smeroval na Slovensko. Cestovali sme dosť dlho, keď nám oznámili, že budeme vystupovať. Vlak spomaľoval a nakoniec zastavil. Keď sme vystupovali, zo staničného rozhlasu sme sa dozvedeli, že sme v meste Přerov. Vonku sa už začínalo stmievať. Pred staničnou budovou sme nastúpili po čatách a pochodovali naprieč celým mestom. Už za nami ostávalo mestské osvetlenie, no my sme pochodovali ďalej. Vo vzdialenosti asi jedného kilometra, na pravej strane cesty sme zbadali osvetlené budovy. Došli sme k nim a pred nami sa objavil areál novovybudovaných kasární. Strážny pri vrátnici otvoril rampu a dopochodovali sme na veľké nádvorie, pred hlavnú budovu. Na chodniku nás čakal náš veliteľ výcvikovej roty npor. Miezga. Čatár Vlk mu podal hlásenie o našom príchode. Veliteľ Miezga sa k nám prihovoril. Konečne nám prezradil „ veľké, možno aj najväčšie vojenské tajomstvo“, že sa nachádzame v kasárňach Přerov – Želatovice a že sme príslušníci 17-teho letištného práporu, ktorý zaisťuje činnosť 24. bombardovacieho pluku. Upozornil nás, že tieto údaje nesmieme nikomu prezradiť, lebo nám hrozí „prokurátor“. Zo všetkého sa v tom čase robilo tajomstvo, ale neskôr sme sa dozvedeli, že to vie každý občan v Přerove, ešte aj tie staré ženičky, čo vypomáhali v kuchyni. Vošli sme do budovy a čatár otvoril dvojité dvere, za ktorými na nás zízala miestnosť ako veľká telocvičňa. V strede miestnosti boli dva rady murovaných stĺpov, vzdialených medzi sebou asi po štyri metre. Na obidvoch stranách miestnosti stáli po dva rady poschodových postelí. Nás nasmerovali na ľavú stranu miestnosti. Tí, čo boli vpredu, obsadili spodné postele a nám sa ušli už iba postele horné. Mne sa ušla vrchná posteľ, vedľa Janka Šimka z Rudnej pri Rožňave. Poznali sme sa zo šoferskeho kurzu vo Zväzarme. Len čo sa každý usadil, začali sme hrabať v chlebníku a napchávali sme sa skromnými zbytkami zo suchej stravy. Určite aj tí brechajúci inštruktori sa niekde napchávali, lebo nás nikto nebuzeroval. Boli sme z celodenného cestovania utrmácaní, ale našli sme na chodbe kúpelňu, kde sme sa poumývali. Okolo deviatej večer služba zapiskala nástup na večerný rozkaz. Veliteľ roty nám prečítal rozkaz, z ktorého sme sa dozvedeli, že sme ukončili prijímač a od zajtrajšieho dňa sa zahajuje výcvik. Záver rozkazu končil: „Rozkaz napsán a podepsán. Plukovník Killián Václav, velitel 17- tého letištného práporu.“ Konečne sme sa dostali do postele a za chvíľu sme už spali. Mohlo byť tak dve hodiny v noci, keď sme sa prebudili na rámus, krik, buchot a škriekanie na plné hrdlo. Na druhej strane v miestnosti bolo rozsvietené svetlo a valila sa tam rota bažantov s plnou poľnou. Revali na nich takí istí brechajúci inštruktori ako boli naši. Po dvoch hodinách to utíchlo a všetci zaspali. Bol to iba okamih, keď dozorčí silne pískal a reval „budíček, připrava na rozcvičku bez košil“. Vstávali sme všetci, aj tí čo prišli v noci. Po chvíli dozorčí reval, nástup na rozcvičku a platí to iba pre výcvikovú rotu práporu. Vraj tí od pluku môžu spať. Tí na druhej strane sa s hlasitým nadávaním zobliekali a znovu zaľahli. Tak sme sa dozvedeli, že tí bažanti na druhej strane sú od pluku. Začali sme tušiť, že to bude poriadny cirkus, keď sme dve jednotky v jednej búde, z ktorých má každá svoj vlastný program. Rozcvička bola oveľa náročnejšia ako predtým. Po rannej očiste sme sa museli ustrojiť, čo bolo tiež náročnejšie ako v Hradčanoch. Tam sme behali v jemnom piesku. Baganče stačilo pretrieť handrou a boli čisté. Tu však bolo blato. Baganče sme museli umývať a natrieť vojenským leštidlom. Jeho kvalitu sme ocenili, lebo aj mokré baganče sa po natretí leskli. Po prehliadke sme išli na raňajky. Celé kasárne boli novopostavené. Jedáleň bola pekne zariadená a strava výborná. 

Časté nočné poplachy na obidvoch stranách spôsobili, že sme sa navzájom rušili zo spánku. Počas dňa nás preháňali, takže sme chodili ako mátohy. Stačila chvíľka, keď sme si niekde sadli, v tom momente sme driemali. Taktiež sme boli stále hladní, lebo tí brecháči nás nenechali pokojne zjesť ani raňajky, ani obed, ani večeru. Na večernom rozkaze sa opýtal veliteľ našej roty, či má niekto dotaz. Prihlásil sa jeden chlapec zo Spiša. Spisovným spišským nárečim mu to vytmavil: „Súdruh nadporučik, Vy chcece z nás zrobic vojakoch abo žobrákoch? Šak my še nemožeme ani poradne najesc ani vyspac. Ked začneme jesc či raňajky, obed alebo večeru, ta tote vašo čatáre zaveľa vstyk a odchod. Scihneme sebe zebrac ľem chľeba do kešeni. O chľebe a vodze jak máme vládac na cvičáku. Na jedlo my máme nárok. Už týdzeň nešpime, bo raz my máme poplach raz tote od pluku. Nech čatáre s nami aj špia aj jedza. Potom še uvidzí či oni budú vládac tak brechac, jak teraz na nás brešú.“ Miezgovi to vyrazilo dych. Zrejme z toho spišského nárečia veľa neporozumel, tak iba nepresvedčivo vykoktal, že danú situáciu si preverí. Nakoniec to trochu pomohlo. Dozorčí v noci už poplach nevyhlasovali s píšťalkou, ale chodili od postele k posteli a strhávali z nás deky a polohlasne oznámili, že je poplach. Mali sme sa v tichosti obliecť a nastúpiť na nádvorie. Stravu v jedálni sme tiež dostavali do vojenskej šálky nazývanej „ešus“. Zlepšili sa nám trochu pomery, lebo na obed sme rýchlo zjedli polievku a druhé jedlo sme mali v ešuse. Hoci nás predčasne odhnali od obeda, tak sme si to odniesli na rotu a keď sa umývali šálky, tak sme v umyvárke obed dojedli a potom sme si šálku umyli. Urazení brecháči inštruktori sa nám za naše sťažnosti poriadne pomstili, pritvrdením výcviku. Zachádzali až do surovostí. Hlavne čatár Vondra. Už sa začali ozývať hlasy, že by mal dostať od nás malú príučku, takzvanú „deku“. To bol spôsob pomsty, že štyria chlapi po tme hodili previnilcovi na hlavu deku, stiahli ho na zem a ostatní ho zmlátili s opaskami. Nebola však taká príležitosť, aby sme to mohli urobiť. Na našu pomstu sa vyskytla príležitosť úplne náhodne. Bola už polovica decembra. Denná teplota sa pohybovala mierne nad nulou a v noci okolo nuly. Husté hmly sedeli na zemi a padal dážď so snehom. V noci o druhej nás zobudil dozorčí na poplach s plnou poľnou s lopatkou a samopalom, ktorý sme dostali po prísahe. Nastúpili sme na nádvorie, kde nám inštruktori robili kontrolu, či každý má zbalené predpísané veci. V tom nečase sme odpochodovali smerom na letisko pri obci Bochoř. Došli sme k čerstvému oranisku. Zaznel povel utvoriť tri rojnice za sebou a začali sme útočiť na nejakého fiktívneho nepriateľa pred nami. Pohybovať sa na tom oranisku bolo nad ľudské sily. V tom čase poľnohospodári na Hanej používali novú metódu obrábania pôdy, takzvanú „hlbokú orbu“. Orali až do hlbky 40 až 50 centimetrov. Pri behu po oranisku sa prelomila odvalená kryha zeminy a noha tam zapadla až po koleno. Horko-ťažko sa člověk vyškrabal z tejto diery a po niekoľkých krokoch zapadol znovu. Všetci inštruktorí brechali jeden cez druhého, takže sme niekedy nevedeli čo máme robiť. Najväčšia sviňa medzi nimi bol Vondra. Pobehoval medzi nami a kontroloval, ako plníme rozkazy. Zavelil k zemi. Všetci sme sa snažili neľahnúť si do blata, preto sme sa držali na vzpriamených rukách. Čatár Vondra pobehoval medzi nami a bagančou každého pritláčal k zemi. Pri mne ležal Fero Cipkala. Bol to výborný a nebojácný chlapec. Ihneď zorganizoval medzi nami pomstu Vondrovi. Polohlasne oznámil, že keď Vondra pobeží okolo, tak niekto z nás nech ho chytí za nohu. Keď spadne, nech zavelí vpred. Na povel máme vybehnúť a šľapnúť mu na chrbát, ako to robí aj on nám. Správa sa podávala medzi nami šeptom. Cipkala ako keby bol všetko narežíroval. Presne to vyšlo. Ako na zavolanie, brechajúci Vondra bežal okolo ležiaceho Cipkalu. Fero mu šikovne rukou chytil nohu. Vondra urobil „rybičku“, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani najslávnejší český brankár Plánička. Pri dopade s tou odpornou papuľou pobozkal „hanácku matičku zem“. Fero zavelil perfektne česky„útokem vpřed“. Celá rojnica vyrazila s pokrikom „hurááá“. Viacerí to využili a riadne šľapli bagančou na vstávajúceho Vondru. Jeho protestné výkriky zanikli v hlasitom pokriku útočiaceho mužstva. Nakoniec sa pozviechal z blata a odkrivkal z oraniska. Potom sa spolu s ostatnými inštruktormi dohovárali. Už bola aká-taká viditeľnosť. Z pomsty vydal rozkaz „plazením vpred“. Nechal nás plaziť sa asi tridsať metrov. Vstali sme z blata a vyzerali sme ako prasatá. Jedno nás však tešilo, že dostal príučku a vyzeral ešte horšie ako my, lebo mal zablatenú aj tvár. Už sa rozvidnelo, keď sme sa ocitli na štátnej ceste pri obci Bochoř. Tam sme sa zoradili do útvaru a pochodom sme sa vracali do našich kasární. Vpochodovali sme do mesta. Pred „mliekarňou“ stáli v rade ľudia, ktorí čakali na dovoz mlieka. V tom čase sa zo štátnych majetkov a poľnohospodárskych družstiev vozilo čerstvé mlieko v hliníkových kanvách do obchodov a mliekarní. Čakajúci ľudia, keď videli ako vyzeráme, sa zmenili na rozzúrené sršne a začali na našich inštruktorov vykrikovať. „Co jste s týma klukama udělali, vždyť vypadají jako čuňatá. Že se nestydíte takhle utýrat tý mladíky, vy nejste lidí chováte jako zvířatá,“ staršie ženičky cupkali spolu s pochodujúcim útvarom a výhražne hrkotali kandličkami vo zdvihnutých rukách. Naší čatári boli prekvapení protestujúcimi ľudmi a z obavy, aby nechytli kandličkou po hlave, niektorí z nich zavelil, poklusom v klus. Behom unikli rozzúrenému davu. V dostatočnej vzdialenosti od hromžiacích ľudí sme prešli do pochodového kroku a pochodovali sme až do kasární. Ľudia na Hanej boli veľmi dobrosrdeční, preto nebolo divu, že ich náš zúbožený stav po nočnom cvičení pobúril. Nikto si nevšimol, že nás sledovali traja chlapi až do kasární. Z vrátnice kasární telefonicky informovali náčelníka štábu majora Koubka o stave našej roty. Možno sa s ním aj osobne poznali. Došli sme pred hlavnú budovu. Vondra, hoci mal tú prasačiu papuľu umazanú od blata, postavil sa pred nás a posmešným tónom nám oznámil, že si máme vyčistiť šaty, plášť, baganče a samopaly. Za pol hodiny bude prehliadka a iba tí, čo vyhovejú, pôjdu na raňajky. To znamenalo, že celá rota až do obeda bude hladovať, lebo za ten čas to nemohol dať do poriadku ani kúzelník. Tá cynická grimasa mu však zamrzla na tvári, keď sa otvorili vchodové dvere na budove Štábu, z ktorých vyšiel náčelník štábu major Koubek. Vondra zavelil pozor a podal mu hlásenie, že výcviková rota sa vrátila z nočného cvičenia. Major nariadil pohov a začal obchádzať celú rotu. Prezeral si náš odev a hlavne stav našich zbraní, ktoré boli súvisle obalené mazľavým blatom. Vyšiel späť na chodník a zavelil. „Podůstojníci, ke mně!“ Bledí a ustráchaní napochodovali pred neho a skameneli. Nasrdená tvár náčelníka štábu neveštila nič dobré. Hromžiacím hlasom na nich zreval: „Co jste udělali z výcvikové roty?“ Chvíľu sa na nich díval, potom si sám zlostne odpovedal, „rotu vojáků, neschopnou boje. Podívejte se na jejich zbraně. Dá se z nich střílet?“ Potom na nich spustil, že podľa vojenských predpisov budú braní na zodpovednosť a po rozdelení sa majú hlásiť veliteľovi práporu, ktorý vyvodí z danej situácie dôsledky. Musel byť veľmi naštvaný, lebo podľa vojenských predpisov nesmel karhať poddôstojníkov za prítomnosti mužstva. Boli sme unavení, uzimení, ale ihneď sa nám zlepšila nálada, keď sme ich videli bledých a posratých stáť pred náčelníkom štábu. Nám nariadil, aby sme si na rote odložili zablatené plášte, plnú poľnú a zbrane, preobliekli sa do teplákov a nastúpili na raňajky. Potom si máme dať celú výstroj a šatstvo do poriadku a až do obeda máme voľno na odpočinok. Po raňajkách sme sa pustili do práce. Baganče sme umývali, nohavice a kabáty sme prali a zavesili ich sušiť. Najviac boli zablatené zimné plášte a samopaly. Vynašli sme spôsob čistenia zimných plášťov a samopalov. Pozobliekali sme sa do trenírok, zobrali na seba zimný plášť, na krk zavesili samopal a postavili sme sa pod teplú sprchu. Navzájom sme si drhli plášte kefami a umývali od blata aj samopaly. Plášte sme spoločne vyžmýkali a mokré veci rozvešali kde sa dalo. Našli sme miesto v izbe na oknách, na chodbách, na bradlách a na kľučkách. Naša ubytovňa vyzerala, ako keby tam spadla bomba.
(POKRAČUJEME)

Marian Slavkay