Prijímač a výcvik
Počas premietania filmu vošiel do miestnosti čatár. Prečítal niekoľko mien a túto skupinku chlapcov odviedol preč. Prišiel rad aj na nás s Lacom. Doviedol nás na chodbu, kde nás začal rozdeľovať. Jedných vpravo a druhých vľavo. Laco mal veľmi zlý zvyk, že nad každým dianím stále špekuloval a najčastejšie na to doplatil. Aj v tomto prípade ma nahovoril, aby sme prešli do druhého radu, lebo vraj si všimol, že čatár pozerá každému na hlavu aké má dlhé vlasy. V tomto rade, kde stojíme, nás určite budú ešte raz strihať. My sme sa ešte v civile dali ostrihať nakrátko, lebo vojaci, čo sa vrátili z vojenčiny nám povedali, že vlasy majú byť ostrihané na dĺžku zápalky. Napriek tomu som sa nechal nahovoriť a potajomky sme prekĺzli do druhého radu. Rad, v ktorom sme pôvodne stáli,
odpochodoval von z budovy. Nás voviedli do miestnosti, kde na štyroch stoličkách sedeli bažanti a štyria mazáci a vyžívali sa v strihaní ručnými mašinkami aj nožničkami. Zrejme ani jeden z nich nebol holič, lebo ich „pacienti“ od nich odchádzali ošklbaní ako zle ostrihané ovce. Naštval som sa na Laca. Vynadal som mu, že stále špekuluje a stále na to doplatíme. Povedal mi, že keď pôjdeme na vychádzku, dáme sa ostrihať u holiča, ktorý nám účes upraví. Títo holiči-umelci nás tak zohyzdili, že sme mali na hlave schodíky, po ktorých by sa dalo vystúpať až na kalváriu. Nám by to nevadilo, ale keď sme prišli na izbu, boli sme vďačným terčom uštipačných poznámok a výsmechu spolubývajúcich.
V izbe nás bolo dvadsať. Na obidvoch stranách izby bolo po päť poschodových postelí. Na každej posteli bola uložená kompletná výstroj vojaka. Každý si našiel svoju posteľ podľa menovky umiestnenej na tabuľke. Došiel k nám čatár Vlk, ktorý sa nám predstavil ako veliteľ našej čaty. Podľa jeho inštrukcií sme sa začali obliekať do vojenského. Ja som mal hornú posteľ, prvú pri dverách. Niektorým pripravené veci veľkosťou nevyhoveli, preto si ich medzi sebou menili. Ja som mal šťastie, všetko mi pasovalo, iba baganče mi dali osmičky a nohu mám šestku. Ukázal som to čatárovi a on poslal službu do skladu, aby ich vymenili. Služba mi priniesla novučičké baganče, ľahké, bez prešívanej špičky. Veľmi som si ich ošetroval a chránil, čo sa mi vyplatilo, lebo som celý výcvik prežil bez jediného otlaku alebo pľuzgiera na nohách. Konečne sme boli ustrojení. Vo vojenských uniformách sme vyzerali smiešne. Niektorý mal dlhé rukávy na vojenskej blúze, že mu nebolo vidieť dlane, iný mal nohavice až nad pupok, ale prevažná časť z nás mala čiapku-lodičku posunutú až na uši, lebo všetci sme mali takmer holé hlavy.
Medzitým služba oznámila nástup na večeru. Nastúpili sme pred barak, kde nás čatár usporiadal podľa veľkosti, čo sme si mali zapamätať a stále takto nastupovať. Odpochodovali sme do jedálne, čo bola vlastne sála, v ktorej nám premietali film priliehavého názvu pre náš začínajúci sa vojenský život. Miestnosť už bola usporiadaná tak, že stoličky boli umiestnené pri stoloch. Po večeri sme si ostatné veci ukladali do skriniek. Konečne vyhlásili prípravu na večierku. Museli sme si šaty poukladať do „komínka“ (všetko na rovnakú šírku) a vyčistené baganče uložiť k nočnému stolíku. Na noc sme si obliekli nočné košele z ľanového plátna, ktoré nám siahali až po členky. V tých košeliach s ošklbanými hlavami sme vyzerali veľmi komicky. Niektorý Spišiak vykríkol: „Do rici, ta v totych košuľoch, možeme ísc dzeci strašic.“ Po večernej prehliadke sme zaľahli spať. Po dvojdňovej únave sme za malú chvíľu všetci spali ako zarezaní.
Ráno, asi o piatej, nás čakalo príšerné precitnutie. Spánok nám prerušilo silné pískanie píšťalkami a následný rev dozorčích „budíčééék!“ Nasledovala „príprava na rozcvičku, bez košieľ“. Vo dverách sa objavil čatár Vlk, ktorý začal vykrikovať, aby sme sa nemotali, ale urýchlene sa ustrojíli. Iba nás tým znervózňoval tak, že sa nám ruky triasli a nedokázali sme si rýchle zašnurovať topánky a zapnúť spinky. Len čo odišiel na dvor, dozorčí už pískal nástup na rozcvičku. Ešte sme neboli všetci ustrojení, tak sme nastupovali rozťahane, takmer po jednom. Vlk reval: „Slézate se jako šváby na pivo,“ a zavelil rozchod. Nástup sme ešte dvakrát opakovali. Nebol s tým spokojný. Po poslednom nevydarenom nástupe sme na izbe ostali stáť pri dverách natlačení na seba, pripravení vyraziť. Dozorčí s pomocníkom sa blížili k dverám. Zapískali nástup. Vyrazili sme z izby ako splašené stádo koní. Otvorením dverí sme zrazili obidvoch dozorčích, že padli na zadok. Vybehli sme na dvor a urýchlene nastúpili do trojstupu. Čatár Vlk bol spokojný. Menej spokojní boli dozorčíci, ktorí mohli skončiť aj s vážnejším úrazom. Od toho času už dozorčíci nechodili pískať k našim dverám, pískali iba od stolíka, ktorý si premiestnili nabok, úplne ku stene a sami boli prilepení chrbtami o stenu v obave, aby sme ich pri nástupe nezrazili. Po vydarenom nástupe čatár Vlk zavelil vpravo v bok! a poklusom v klus! Vyrazil pred nami v rýchlom tempe. Viedol nás cez riedky borovicový les. Bežali sme asi pätnásť minút. Bolo to dosť namáhavé, lebo baganče sa nám borili do sypkého piesku. Zastavili sme sa na veľkom nádvorí, ktoré sa nazývalo „buzer plac“. Začal nás učiť prvý a druhý súbor vojenskej rozcvičky. Súbory boli zložené tak, že cviky rozcvičovali svalstvo celého tela. Za tým začali drepy, kľuky a rôzne doplňujúce cviky. Po rozcvičke sme sa poklusom vrátili pred barak, kde nám vydal rozkaz urobiť si „rannú očistu“. Znamenalo to, poumývať sa do pol pása, vyčistiť zuby, oholiť sa, učesať. Po očiste sme sa mali ustrojiť do uniformy, vyčistiť baganče, lebo pred odchodom na raňajky nás čaká ranná prehliadka. Ešte sme sa nestihli riadne upraviť a už pískali nástup na raňajky. Znovu sa nástup niekoľko ráz opakoval. Pred nastúpenou rotou stáli štyria čatári a jeden malý vyziabnutý desiatnik. Náš veliteľ čaty, čatár Vlk, vystupoval ako ich nadriadený. Z ostatných som si zapamätal čatára Vondru a toho krpatého desiatníka, ktorému sme dali meno „čechosloviak“, pre jeho pozoruhodnú reč. Bola to skomolenina česko-slovensko-východniarsko- rusínskej reči. Čatár Vondra bol namyslený arogantný Pražák, ktorý sa vyžíval v buzerovaní a preháňaní nováčikov. Čechosloviak bol vyložene obmedzený hlupák, ktorý pravdepodobne pochádzal z nejakej zaostalej východniarskej dediny. Nastúpení sme urobili rozostupy, inštruktori, ako sa sami nazývali, sa ujali svojej práce. Prezerali baganče, uniformy, ustrojenie, dotiahnutie opasku. Vymýšľali všelijaké voloviny, len aby nás mohli buzerovať. Pritom revali jeden cez druhého, takže mi pripadali ako brechajúce poľovnícke psi, keď obkľúčia v lese diviaka. V brechaní a v buzerovani vynikali čatár Vondra a škrečok Čechosloviak. Vondrov spôsob pri prehliadke vojaka vyzeral asi takto: „Čeče (človeče), vy nemáte zapnutej knoflík! Tak vy ty knoflíky nepotřebujete?“ Vybral vreckový nožík a odrezal mu všetky gombíky na vojenskej blúze. Dal ich vojakovi do ruky a prikázal mu odísť na izbu a gombíky si prišiť. Chlapec tým pádom prišiel o raňajky. Čechosloviak vystupoval asi takto: postavil sa pred vás, dival sa vám do očí, nepozrúc sa na vaše baganče, začal príšerne revať: „Vy hočete mne říkat, že sce sobi čiscil boty? Dáce si koľečko okolo nadvoři, vyčiscice sobi boty a budete še hlašic, že jste spolnil přikaz.“ Takýmto spôsobom posielal každého tretieho bažanta behať. Prakticky sme tam behali celá rota. Prehliadka sa tým pádom pretiahla možno až o štyridsať minút. Konečne sme sa dostali na raňajky, ktoré sme však nestihli zjesť, lebo niektorý z „havkáčov“ za malú chvíľu zavelil „vztyk a odchod!“ Rýchle sme si napchávali aspoň suchý chlieb do vrecka blúzy, aby sme v príhodnej chvíli mohli zahnať hlad. Ten sa rýchlo dostavil po nedokončených raňajkách. Neskôr sme si nosili do jedálne papiere, alebo papierové sáčky, aby sme si zbytky z raňajok, obeda alebo večere mohli zabaliť a strčiť do vrecka. Blázinec zo dňa na deň narastal. Začali sme byť z toho nervózni a podráždení. Keď nás asi po týždni čatár preháňal na rozcvičke, zrazu sa ozval silný hukot motora, postupne sa pridávali ďalšie naštartované motory. Inštruktori nám vysvetlili, že asi kilometer za lesíkom je letisko a dnes je letový deň. Lietadlá začali štartovať a hukot motorov sa stával neznesiteľný. Triasla sa zem. Za chvíľu nám nízko nad hlavami prelietavali veľké dvojmotorové lietadla. Boli to bombardéry C3 - Siebel.
„24. bombardovací pluk“ v Hradčanoch bol vyzbrojený nemeckými bombardovacími lietadlami Siebel C-3. Na obrázku čatár Polášek, prezývaný „Hari“, robí prípravu na let (motorovku) u divízneho roja v Přerove.
Motory tak revali, že sme si dlaňami zakrývali uši, aby nám nepraskli bubienky. V takom reve sme nemohli nacvičovať poradovú prípravu, preto nás nahnali do učební. Začali nám do hláv vtĺkať vojenské predpisy a poriadky, česky nazývané „řády“. Pamätám si, ako sme zborovo museli opakovať „článek číslo šest“. „Rozkaz je pro podřízeného zákonem, musí být splnen, bez odmluv, přesne a včas“, alebo článok tridsať „mužstvo je povinno...“ a nasledovali litánie o poslušnosti a obetavosti. Nakoniec lampasáci si tam zakotvili... „chránit velitele v boji a neváhat nasadit aj svůj život na jeho ochranu“. Tento článok mal korene možno až v stredoveku, keď sa šľachtici hrali na vojvodcov v snahe získať slávu v boji. Chudoba však za nich musela zomierať v nezmyselných vojnách. Nejaký prostoreký Spišiak povedal: „Šak ja jich ochránim, ľem nech mi dajú pušku, ta totym našim brechajúcim psom štrelim do rici.“ Z tých „řádů a předpisů“ sme si robili srandy a rôzne uštipačné poznámky lietali vzduchom. Zdalo sa nám to také nezvyčajné a bezvýznamné, zaoberať sa samozrejmými vecami. Napríklad „kôň sa zapriaha v smere jazdy a smer jazdy je tam, kde sa ma ísť“. Neskôr, keď sme sa medzi sebou viacej spoznávali, už nám to až tak smiešne nepripadalo. Skrátka, našli sa medzi nami aj takí experti, ktorí sa nevedeli naučiť vpravo a vľavo v bok. O slávnostnom pochode „poraďáku“, alebo nacvičovanie úkonov so zbraňou radšej ani nehovorím. Našli sa však aj takí fiškusi, čo hlupákov hrali. Urobili nám takú šou, že sme sa dusili smiechom a inštruktorom praskali nervy. Vtedy sme zistili, že pre niektorých bažantov vojenské predpisy musia byť napísane takým spôsobom, aby to pochopili.
(POKRAČOVANIE)
Píše Marian Slavkay