Taký bol osud Artura Soboňu, skromného a nenápadného hrdinu, ktorý sa dožil deväťdesiat rokov

Moje prvé stretnutie s jubilantom asi pred ôsmimi rokmi bolo v mestečku Tornaľa na juhovýchode Gemera. V prvom okamihu ma zaujalo neobvyklé meno ARTÚR. Pán v pokročilom veku, poškodeným zrakom, so strojčekom v uchu, podával správu o stave pokladne ZO SZPB v Tornali. Zaujala ma jeho pedantnosť vykazovaných čísiel na haliere, v prípade mínusu hneď poukázal menovite na člena, ktorý ešte neuhradil členské. Vráťme sa však k osudu jubilanta.

Manželom Vincentovi SOBOŇOVI a Júlii, rod. FORGÁČOVEJ sa v obci Šankovce (dnes súčasť Gemerskej Vsi) neďaleko Tornale dňa 17. 4. 1928 narodil syn, ktorého pokrstili neobvyklým menom ARTÚR. Artúrko prišiel na svet v rodine chudobných rodičov, kde krajec chleba nebol všednou potravinou. Mamička celkom porodila 14 detí, z ktorých prežilo len sedem. Prežili traja chlapci a štyri dievčatá. Odtrhnutie juhu Slovenska a pričlenenie k Maďarsku v roku 1938 ako 10 ročného chlapca bytostne nezaujímalo. Ako iné deti mal iné starosti. No vypuknutie druhej svetovej vojny ho už zaujalo. Otecko, ako vojak rakúsko-uhorskej monarchie zažil prvú svetovú vojnu, dokonca padol v Rusku do zajatia. Mnohí prostí ľudia sa vojny desili, vedeli, že na chudobu prišiel ďalší korbáč. Malý Artúr išiel v otcových šľapajách. Vyučil sa zámočníckemu remeslu v Ózde (dnes Maďarsko) ako otecko. Po skončení „tovarišstva“ sa vrátil domov, nebolo práce. Otecko ako člen komunistickej strany Československa ani nenarukoval, len ho každý rok odviedli na nútené práce, lebo bol nespoľahlivý „bolševik“. V Šankovciach dokonca v roku 1921 bol jedným zo zakladujúcich členov komunistickej strany.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania nastali krušné časy aj pre obyvateľov v blízkosti hraníc so Slovenským štátom. Pohraničná stráž bola posilnená. V Hrkáči Maďari posilnili žandárov na 18. Veliteľom bol akýsi ENDRÉFALVI. Chodili spoločne do hliadok s nyilašovcami. Vždy išiel s nimi jeden obyčajný žandár, lebo poznal dobre mieste podmienky. Niektorí z nich spolupracovali s odbojármi a neskôr aj s partizánmi, nyilašovci sliedili po „židobolševikoch“ v každej dedine, samote. Využívali k tomu všetky oficialne zložky, ale aj udavačov. Zneužívali naivitu detí pri získavaní informácií. No Soboňovci boli ockom inštruovaní ako majú vypovedať. O správnosti otcovej ilegálnej činnosti ho presvedčili samotní nyilašovci. Podľa vtedy platných maďarských zákonov musel každý chlapec od 12 rokov vstúpiť do „LEVENTE“, obdoba Hlinkovej mládeže na Slovensku, ale oveľa agresívnejšia. Ak sa chlapec nedostavil na výcvik, ktorý prebiehal každý štvrtok, tak bolo okamžite mučený. To sa stalo aj mladému Arturovi, a nie raz. Stalo sa, že niekedy sa nestačil vrátiť načas zo Slovenska a na druhý deň ho odviedli do kasární v Tornali, kde sídlil aj obvodný veliteľ Levente akýsi BÁNHEGY GYULA a mučili ich... Všetkých „neposlušných“ odviedli na strelnicu za mestom. Museli sa vyzliecť dohola a plaziť sa vpred. Ktorý sa mu nepáčil, alebo sa snažil kaluž blata preplaziť na rukách a kolenách, tak mu stúpil na chbát a oplzlo im nadával „ty bolševické šteňa, ja to z teba vytlačím! Ty sviňa, vytlačím z teba dušu!“... Ďalšou obľúbenou "výchovnou metódou", ktorou prešiel nieraz aj Artúr bolo, že im zviazali ruky za chrbát povrazom, nohy nad členkami a vytiahli ich tak, aby sa iba špičkami prstov dotýkali zeme. Nechali ich visieť, až kým neomdleli. Potom ich spustili na zem, poliali studenou vodou a proces sa opakoval, dokým to „pánov veliteľov neomrzelo“. Väčšinu mladých chlapcov takéto týranie ešte viac zomklo a utvrdilo ich nenávisť voči LEVENTE a Horthyho fašistom.

Napriek perzekúciám zo strany mocenských a štátnych zložiek horthyovského Maďarska otecko vychovával deti v duchu ľavicovej orientácie. Bol zapojený do ilegálneho protifašistického odporu. V ich dome sa schádzali cudzí ľudia, o ktorých deti nesmeli hovoriť a poznali ich väčšinou iba po krstnom mene.

Na druhej strane aj medzi nyilašovcami sa našli takí, ktorí spolupracovali s partizánmi. Jedným z nich, ktorého Artúr osobne poznal, bol FOLNAGY GEJZA, ktorý pochádzal z Ózdu. Otecko ho zasvätil do ilegálnej práce, a ako malého, hoci len 16-ročného chlapca poveroval odovzdávaním správ, zalepených v papieri na Slovensko, cez hranice. Povedal mu, kadiaľ má ísť, aby sa vyhol strážnym vežiam, hraničiarom a hliadkujúcim nyilašovcom na koňoch. V prípade, ak by ho mali chytiť, mal správu zjesť.

Správy písal buď sám otecko, alebo ich doručoval k nim práve Folnagy Gejza. Artúr mal sledovať z okna rodinného domu prichádzajúcu hliadku nyilašovcov a keď prešli popred ich bránu, hneď mal skontrolovať, či niečo nevyhodili z vrecka. To robili viacerí maďarskí žandári, ale poznal len spomínaného Gejzu. Ak bola správa označená véľkým písmeno „G“, znamenalo to, že Artúr musí v noci absolvovať cestu cez polia a lesy do Hostišoviec, kde vyhľadal pána JÚLIUSA SIVÁKA. Správu mu odovzdal a naspäť išiel až keď ju prečítal. Buď poslal odpoveď, alebo išiel bez správy. Pri jednom odovzdávaní správy pánovi Sivákovi ho predstavil aj majorovi KOZLOVOVI. Keď správu neniesol, tak išiel aj vo dne, lebo nemal strach a ak by ho chytili, mohol sa vyhovoriť, že zablúdil. Ak bola správa označená písmenom „K“, musel absolvovať prechod hranice do obce Kameňany. 

Kuriéra robil každý druhý deň. Asi preto, že otecko vedel, ktorá hliadka z maďarských žandárov a nyilašovcov práve slúžila. Obsah správy nikdy nevedel. Nie raz unikol patrolujúcej hliadke pred chytením doslova o vlások...

Počas noci vial dosť silný vietor. Raz zosilnel a stíchol, začul blízko seba dupot konských kopýt. Neváhal a skočil do najbližšej rozkošatenej borievky. Zotrval v nej bez dychu ešte dlho po tom, kedy hliadka prešla okolo. Takže správu nemusel zjesť. Dokonca poznal aj evanjelického farára v Jelšavskej Tepličke, pána Emila SIVÁKA, brata Júliusa SIVÁKA z Hostišoviec. V Tornali odovzdával správy kuchárovi v kasárňach Jánovi HUSÁROVI, keď nakupoval mäso v meste, alebo po dedinách pre vojakov.

Tragické následky mali pre obec, našu rodinu, partizánov v oblasti ILONHALMA, kde bol veliteľom kapitán František ŠIPOŠ. Pripravovala sa skupina, ktorá mala ísť do Miškolca údajne za generálom VEREŠOM, ktorému mal kapitán ŠIPOŠ doručiť väčšie množstvo peňazí, ktoré poslali partizáni zo Slovenska na potreby pripravovanej vzbury generála Vereša. (Neskôr sa skutočne pripojil k Červenej armáde.)

Oslávenec Artúr mal byť v tejto skupine. Dňa 10. 10. 1944 však po hádke (dôvodom hádky malo byť podľa Artúra Soboňu to, že Juraj Urda nesúhlasil, že veliteľom skupiny bude Maďar, kapitán Šipoš, bývalý vojak horthyovskej armády na sovietskom fronte prebehol k Červenej armáde a na Slovensko prišiel ako príslušník 2. čs. paradesantnej brigády I. Čs. sam. Zboru v ZSSR. Bol členom skupiny, ktorú plk. Asmolov poveril aj s Františkom KOVÁČOM doručiť s kapitánom Šipošom gen. Verešovi spomínané peniaze) František Kováč ušiel a nyilašovcom udal, že „zabil“ partizánskeho veliteľa. Večer po 18. hodine dorazilo komando a zatklo otecka a viacerých ľudí. Dokonca odvliekli aj matky s kojencami. Celkom počas razie zaistili asi 50 osôb. V Jelšavskej Teplici zatkli aj pána farára Emila SIVÁKA. Takže skupinu musel udať niekto, kto poznal prepojenie.

Pri zatýkani otecka bol mladý Artúr v izbe. Počul všetko, prečo otecka zatýkajú, a tak vyskočil z okna do záhrady, no rovno do rúk maďarského žandára! Poznal ho, bol to FOLNAGY. Ukázal mu, aby bol ticho a pošepol mu, aby utekal cez kukuričné pole, ale opatrne, lebo všade sú nyilašovci, a aby sa domov nevracal! Tak sa Artúr zachránil. Bežal nocou, nevnímajúc kade. Sily mu dodával strach, aby ho nedostali nyilašovci, lebo poznal ich metódy výsluchu. 

Asi po týždennom skrývaní sa pri Kameňanoch sa dostal do rúk akýmsi chlapom. Boli to partizáni. Tam ich po niekoľkých dňoch naložili na auto a celú noc viezli do neznáma. Ráno zistili, že sú na Čertovici. Odtiaľ ich rozdelili a zúčastnili sa bojov pri Telgárte, odkiaľ ich presunuli do oblasti Železníka, kde veliteľom celého oddielu bol partizán Novák. Jeho najbližším veliteľom bol Rus, ktorého volali Ivan IVANOVIČ. Viac o ňom nevedel. V tomto priestore bol pri prestrelke dňa 13.12.1944 ranený. Odrazená črepina z granátu ho zasiahla do kolena. Po prechode k Červenej armáde a zotavení sa, pokračoval s postupujúcou Červenou armádou. Pre pretrvávajúce problémy s ranenou nohou bol pred Lovinobaňou poslaný domov s odôvodnením, že doma je matka sama s jeho súrodencami.

Vojna sa skončila. Otecko zahynul v koncentračnom tábore. Boli o tom presvedčení všetci. Doma aj v dedine. No aký bol ich úžas, keď 5. 7. 1945 sa otec objavil doma živý...  

Jeho cesta po zatknutí 10. 10. 1944 viedla z Tornale po „úvodnom“ výsluchu do Miškolca. Odtiaľ do Komárna do vojenskej pevnosti, kde nad vchodovou klenbou ich vítali obesené telá grófa TELEKYHO, ministrov CSÁKYHO a BAJCZIZILINSKEHO, a nechýbalo véľké heslo: „TAKTO DOPADNE KAŽDÝ ZRADCA!“V Komárne ich nyilašovci odovzdali Nemcom, ktorí ich naložili do vagónov a cez Bratislavu - Viedeň odtransportovali do koncentračného tábora DACHAU. Zrejme prežil vďaka svojej profesii zámočníka, pretože ho dali do zbrojnej výroby, kde ich vozili autami. Pred koncom vojny ich pri prevoze do roboty napadli lietadlá a transport bombardovali. Nik sa o nich nestaral, tak ušli. Domov išli viac peši ako nejakým povozom, alebo vlakom. Ale prežil!

Pre 17-ročného chlapca sa vojna síce skončila, ale vojenčina ho ešte len čakala. Aké bolo jeho prekvapenie, keď v septembri 1950 dostal povolávaci rozkaz. Dokonca nie jeden, ale hneď dva. Jeden s povolaním na letisko Kbely v Prahe a druhý na letisko TRI DUBY na Sliač. Nuž, mladý branec uvážil triezvo a narukoval bližšie k domu na Tri Duby (dnes Sliač). No akí boli vydesení, keď do jeho bydliska zaklopala vojenská patrola z pražských Kbiel so žiadosťou „eskortovať“, neposlušného „zběha“! Keď obdržali informáciu, že je vojakom na Sliači, nechceli veriť. Ale po overení skutočnosti „patrola“ odcestovala „naprázdno.“

Zo „zbeha“ sa stal nakoniec vojak z povolania a precestoval takmer celú republiku. V roku 1958 uzavrel manželstvo s Veronikou MAJDIAKOVOU z Oravského Lieskového, s ktorou vychovali troch synov a dcérku.

Keďže ARTÚR je v naších šírkach nezvyčajné meno, na záver ešte jedna nezvyčajná príhoda s „partizánskym kuriérom“. Pri príležitosti 80. narodenín mu NR SR udelila vyznamenanie „Rad M. R. ŠTEFÁNIKA III. stupňa". Artúr vyznamenanie odmietol! Zaujímalo ma prečo?! Z úcty k šedinám a jeho osudu som nemal dlho odvahu na túto otázku. Časom mi pán ARTÚR navrhol potykanie. Nuž, samozrejme som súhlasil - s podmienkou, že mi zodpovie otázku „prečo“! Nuž tu je jeho vysvetlenie, ktoré z môjho pohľadu je logické.

„Nie preto, že som maďarskej národnosti, ale preto, že na rozkaz ŠTEFÁNIKA môjho otecka mali popraviť československí legionári v Rusku. Otecko bojoval za c. k. Rakúsko-Uhorsko, proti ruskému cárovi. Padol do zajatia. Po Leninovej revolúcii ich boľševici prepustili do zajatia. Pridali sa k boľševikom. Čs. légie bojovali po boku bielogvardejcov. M. R. Štefánik ako francúzsky generál pri návšteve vznikajúcich Čs. légíí údajne pred legionármi vyhlásil, že každého, kto sa pridá k boľševikom, je treba považovať za zradcu, a tak ho treba popraviť. Koniec prvej svetovej vojny ich zastihol pri mestečku „LEMBERG“. Legionári z 28 ich chceli popraviť, že sa nepridali k legionárom do boja proti boľševikom. So zviazanými rukami za chrbátom a previazanými očami na kraji vykopanej priekopy ich mala zastreliť popravčia čata legionárov. V poslednej chvíli však náhle zaútočili boľševici a prekazili popravu.Tak zachránili oteckovi život boľševici, pred Štefánikovými čs. legionármi.

Nuž, taká je cesta nášho jubilanta ARTÚRA. K jeho jubileu a do ďalších rokov života mu želáme aj touto cestou pevné sibírske zdravie a kaukazskú dlhovekosť, radosť z detí a vnúčat a pekné chvíle medzi nami odbojármi!

Foto: autor príspevku a vnučka jubilanta.

JUDr. Jozef PUPALA