Vážení prítomní, milí matičiari,
pripadla mi milá povinnosť pozdraviť a privítať Vás na spomienkovom stretnutí pri príležitosti 190. výročia narodenia jedného z najväčších dejateľov svojej doby – evanjelického farára, národovca, spisovateľa, rozprávkara Pavla Emanuela Dobšinského.
Narodil sa 16.3.1828 v Slavošovciach. Neskôr sa rodina presťahovala do Sirku a potom študoval na evanjelickom lýceu v Levoči. V tých časoch začína i literárne tvoriť. V roku 1855 ho pozvala bystranská cirkev za svojho kazateľa a 2. júla toho roku prichádza do Rožňavského Bystrého, do dediny, kde žilo v tom čase 400 obyvateľov. Ľudia tu žili skromne, no Bystrania boli aj vtedy národ pracovitý, statočný a priateľský. Zachovávali si svoje národné povedomie, svoju reč, zvyky.
Dobšinský sa usadil v staručkej fare, ktorá stála pri kostole. Mal 27 rokov, bol slobodný a doniesol si so sebou pracovitosť, um, srdce a odhodlanie verne pomáhať nášmu ľudu. Napriek smutným úlohám (v tom čase bola v Bystrom cholera) našiel si čas aj na literárnu tvorbu, písal básne, venoval sa zbieraniu a písaniu piesní, porekadiel, povier. Mal na to dobré podmienky, hlavne mnohé ústne zdroje. Tu uzreli svetlo sveta rozprávky Zakliata hora, Laktibrada, Panna z rosy počatá a z deväť matiek splodená, Matej veľký kráľ a Uliana veľká kráľovná, Radúz a Ľudmila, Hadogašpar, Dvanásti bratia a trinásta
|
|
|
sestra. Sme hrdí na to, že časť jeho rozprávok a povestí pochádza z ústneho podania našich predkov. Sú nám vzácne, blízke, je v nich kus bystranskej duše.
Dobšinský sa zaoberal aj hmotným zabezpečením cirkevného zboru. Gazdoval na farských pozemkoch, choval domáce zvieratá, zaoberal sa včelárstvom. Zabezpečil najnutnejšiu opravu fary a na jeho podnet sa cirkevníci rozhodli postaviť novú školskú budovu s bytom pre učiteľa.
Dobšinský sa z obce vysťahoval v januári 1859 do Banskej Štiavnice a v jeseni 1861 natrvalo zakotvil ako farár v Drienčanoch, kde 22. októbra 1855 zomiera.
Toto je len malá časť z púte jedného z tých, ktorí utvrdzovali našich predkov v slovenskej reči. Buďme hrdí, že máme možnosť dýchať ten istý vzduch, piť tú istú vodu, prechádzať sa po tej iste zemi, kde sa rád prechádzal Pavol Dobšinský a počúvať tú istú bystranskú reč, z ktorej je mnoho na veky zapísané v jeho rozprávkach.
Na Dobšinského povestiach sa odchovalo mnoho generácií a ešte mnoho generácií príde, ustavične budú prichádzať k Dobšinskému, lebo mnohé čo dnes zvučí slávou, časom vybledne ako staré plátno, ale Dobšinského povesti budú, kým bude slovenská reč . Takým bol a zostal aj pre dnešok, pre prítomnosť, ale i pre budúcnosť.
Dobšinský kázal: "Milovať slobodu, bojovať proti zlu v sebe a všade, bojovať o ľudskosť, to nech je našou alfou a omegou."
|
|
|