Tento tragický príbeh so smutným koncom sa odohral 5. decembra 1944. V tento deň nemeckí esesáci zastrelili za Skalicou (pohorie v okrese Revúca) 21 ročného Daniela Kaššaia. Príbeh vyrozprával brat zastreleného Daniela Jozef Kaššai, dnes čulý osemdesiatnik. Vtedy mal 7 rokov a bol mladší od brata Daniela o 14 rokov.
Slovenské národné povstanie bolo krvavo potlačené do hôr. Vojaci slovenskej armády, ktorí sa postavili proti nemeckým okupantom, spolu so všetkými účastníkmi odboja, partizánmi i sovietskymi poradcami – veliteľmi, museli prejsť na partizánsky spôsob boja. 35 000 nemeckých vojakov a vlasovcov sa všemožne snažilo zlikvidovať SNP.
Aj v Slovenskom rudohorí sa organizovalo partizánske hnutie. Od východu sa nezadržateľne blížila Červená armáda.
Vrch Kohút. Pod Kohútom dedinky Muránska Zdychava a Revúčka. Obsadené Nemcami.
Nemci vedeli, že sa tu nachádzajú partizáni. V Muránskej Zdychave mali Nemci svoj štáb, vo Vyšnej Zdychave v záhrade Kaššaia. Vtedy bol komisárom Ondrej Rusnák – gardista, ktorý mal väčšie právomoci ako richtár.
Z druhej strany Kohúta – na Javorinke, smerom na Čiernu Lehotu, sídlil partizánsky štáb. Preto Nemci vykonávali vyčisťovacie akcie. Na 5. decembra 1944 pripravili Nemci jednu takúto akciu za účelom zlikvidovať partizánov na Kohúte a okolí.
Mladý Dano už dlhšiu dobu pobýval u starých rodičov pri stodole. Pomáhal im pri každodenných prácach, pri kŕmení dobytka, rôznych opravách a podobne. Občas zašiel dole do dediny k rodičom a súrodencom. Tak to bolo aj 4. decembra 1944 popoludní. Podvečer sa chcel vrátiť ku stodole, ale v decembri je už skoro tma, tak ho rodičia prehovorili, aby prespal doma a pôjde ráno. Bolo vyhlásené stanné právo a Nemci hliadkovali po dedine a okolí, takže pohybovať sa vonku večer a v noci bolo nebezpečné. Tak sa Dano rozhodol, že prenocuje doma.
O tom, že Dano je doma, vedel aj brat jeho starého otca Jozef Kaššai, u ktorého mali Nemci svoj štáb. Práve on im povedal, že tento mladý chlapec by mohol ísť s nimi. A tak ráno o 3. hodine 5. decembra 1944 sa na dverách u Kaššaiovcov ozval buchot. To Nemci prišli pre Dana. Vzali ho so sebou na štáb. Vonku bola zima, tak mu dali celtu, aby ho trochu zohriala.
Je ráno 5. decembra 1944. Začína plánovaná akcia. Nemci postupujú od Muránskej Zdychavy smerom na Skalicu. Vedú ich dvaja mládenci z Muránskej Zdychavy – Daniel Kaššai a Daniel Sekerák.
Za Skalicou na čiernolehotskej strane sa Nemci rozdelili na dve skupiny, takže rozdelili aj mládencov. Bola veľká zima a fúkal pravý severák, preto aj viditeľnosť bola slabá a Nemci sa v teréne veľmi zle orientovali. Keď sa obe skupiny priblížili k sebe „na dohľad“, Sekerák zbadal muža zabaleného v maskovacej celte ukrytého za stromom a povedal Nemcom svojej skupiny: „Aha, partizán.“ Nemec neváhal a dávkou zo samopalu Kaššaia zastrelil. Dostal dávku od nôh až po ramená. Jeho posledné slová boli: „Jaj, Bože môj – mama moja.“ Až potom uvideli, koho vlastne zastrelili – kamaráta Daniela Kaššaia. Potom sa strhla prestrelka medzi Nemcami a partizánmi.
Po viac ako 20 rokoch, keď Jozef Kaššai pracoval pri výstavbe závodu SMZ Lubeník, stretol bývalého partizána zo Sirka (žiaľ, meno si už nepamätá), ktorý v inkriminovanom čase bol na mieste, kde sa tento príbeh odohral. Partizáni očakávali Nemcov a on bol v korune stromu a na vlastné oči videl ako Daniela zastrelili.
Pochovaný je na cintoríne v Muránskej Zdychave, kde sú v troch hroboch pochovaní aj traja partizáni, ktorých mená ani národnosť sa nepodarilo zistiť.
Emil Matejka,
kronikár ZO SZPB gen. Viesta, Revúca