Mnohí si zaiste ešte pamätáte na reláciu Katky Brychtovej z programu RTVS v minulých rokoch, ktorá s poštárom Janom pripravili nie jednu zaujímavú príhodu a jej rozuzlenie naživo na pôde Slovenskej televízie. Táto rodinná relácia v tých rokoch zaujala množstvo divákov nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. Žiaľ, na Slovensku sa akosi predčasne prestalo s vysielaním tohto programu, ale v Čechách mala relácia dlhšie pokračovanie. Mnohé príhody boli veľmi poučné a ľudsky príťažlivé pre každého z pozerajúcich.
O niečom podobnom som sníval aj ja. Išlo o príhody z vojenčiny. Povinná vojenská služba u nás už síce neexistuje, ale určite nie som sám, kto si na túto etapu zo svojho života často spomína.
Keď mi moja bývalá suseda z horného Gemera nedávno rozprávala, že aj jej manžel, ktorý už nie je medzi nami, mal na vojenčine kamaráta, s ktorým si tak rozumeli, že ich rodiny doteraz udržujú medzi sebou kontakty a aspoň na dôležité sviatky si posielajú pozdravy, preletelo mi mysľou niekoľko zaujímavých udalostí z obdobia spred 52 rokov.
Svoju občiansku povinnosť som si plnil v jednom meste na severe Slovenska. Do kasární som prišiel síce neskoršie ako ostatní nováčikovia, ale na dva roky prežité v nich si doteraz stále spomínam. Prežil som počas tých dní všeličo veselé i smutné. Poučné i odstrašujúce. Stretol som medzi zelenými uniformami dobrých i zlých veliteľov, dobrých i zlých "spolubojovníkov". Možno tak, ako takmer každý, ktorého neobišla povinnosť slúžiť vlasti.
Nebudem sa zaoberať všetkým a spomínať na všetko. Veď za tých 24 mesiacov sa udialo ozaj všeličo. Na takýchto miestach sa však našlo aj viacero kamarátov. O niektorých by som ešte aj dnes vedel rozprávať romány na pokračovanie.
Jeden z nich mi však ostal v pamäti až doteraz. Volal sa Juraj a od ostatných vojakov sa líšil aj tým, že mal v chrupe zlatý zub. Keď sa usmial, vždy ho bolo vidieť, a tak bol medzi ostatnými aj takto rozpoznateľný.
Keď sme po splnení si svojich občianskych povinností spoločne z kasární odchádzali na železničnú stanicu v sprievode nášho veliteľa batérie, sľúbili sme si, že si z civilu napíšeme a možno, ak nám situácia dovolí, aj sa stretneme.
Prešli však roky a každý z nás riešil to, čo nestihol pred vojenčinou. Založil si rodinu a kráčal cestou, ktorú mu, ako sa zvykne hovoriť, osud vytýčil. Keď sa život ako-tak ukľudnil, začal som aj ja uvažovať o tom, že by bolo dobré sa skontaktovať s mojím kamarátom z vojenčiny. Obidvaja sme pochádzali z kraja, kde dominovala krása prírody a podzemné tajomstvá. Rozhodol som sa, že kamarátovi Jurajovi napíšem. Adresu som si poznačil ešte počas vojenčiny, a tak môj prvý list odišiel na jeho adresu.
Po niekoľkotýždňovom čakaní mi prišla odpoveď. Aj keď som si list neodložil a dnes ho už nemám, zostalo mi z neho v pamäti, že Juraj robí v rodnej dedine niečo ako kostolníka a stará sa aj o obecný cintorín. Trošku ma to zmiatlo, lebo o ničom podobnom sme sa počas vojenčiny nerozprávali. Zrejme osud chcel, že nadväznosť na tento list už nemala pokračovanie. Premýšľal som, čo sa mohlo v Jurajovom živote udiať, že si musel vziať takúto službu. Dnes už viem, že môj list sa dostal do rúk nejakého recesistu, ktorý ma takto "informoval".
A potom všetko veľmi rýchlo ubiehalo. Moje povinnosti na rôznych úsekoch aktívneho života boli prednejšie než vyhľadať Juraja osobne, stretnúť sa i porozprávať, čo sa vlastne deje. Myseľ však zostala aj naďalej, akosi podvedome, predsa len namierená na neho. Vedel som, že Juraj bol zásadový, plnil si svoje úlohy ako najlepšie vedel, a preto som sa dosť často zaoberal myšlienkou, že hádam nám čas bude priaznivo naklonený a stretneme sa. Chodil som často i na služobné cesty takmer po celom Slovensku a aj keď som sa medzitým presťahoval s rodinou do hlavného mesta, myslel som na možnosť využiť niektorú z ciest aspoň na získanie nejakej informácie o ňom.
Tak som sa veru raz dostal i do rodného Jurajovho kraja. Dokonca do fabriky, kde vtedy pracoval. Jeho blízka rodina mi však povedala, že Juraj nedávno odišiel na iné pracovisko a vykonáva aj iné zamestnanie. Je síce iba pár kilometrov od nich, ale žije v závodnej bytovke. Práve bolo toľko hodín, že aj on končil smenu a naskytla sa tak možnosť, po dlhých rokoch čakania, stretnúť sa. Problém bol iba v tom, že cestou z práce sa vraj zastavoval u mamky, ktorá žila na samote v dome sama a občas jej bolo treba pomôcť doma i okolo domu. A Juraj z práce práve tam išiel.
Využil som situáciu a autom som sa pobral tam, kde momentálne Juraj mal byť. Približne som poznal chotár, kde Jurajova rodina žila aj počas vojenčiny, a tak nebolo ťažké zájsť až k domu jeho mamky. Čo však čert nechcel, deň predtým sa strhla v tej doline búrka a zo strmých svahov sa do nej voda rútila cestou-necestou a zároveň vytvárala nebezpečné výmole na neudržiavanej ceste, smerujúcej práve do tých končín, kde nám bolo treba prísť. Stalo sa, že na jednom mieste, kde sa kolesá auta zabárali do vymletých koľají a podvozok auta narážal do tvrdého kameňa v strede cesty, vodič rázne vyriekol: "Ďalej ísť autom by bol veľký risk. Mohlo by sa niečo utrhnúť a v tomto nehostinnom kraji by nám i autu to mohlo byť osudné."
Zastali sme pred strmým svahom a rozmýšľali ako zrealizovať to, na čo sme sa rozhodli. Už sme boli tak blízko, že sme videli dom, v ktorom mal byť aj s mamkou môj kamarát Juraj. Skúsili sme preto na plné hrdlo zavolať jeho meno. Napriek našej snahe nás zrejme Juraj nepočul, alebo si myslel, že iného Juraja niekto volá, a tak sme sa z tejto nedokončenej cesty museli vrátiť. Navštívili sme vedľa cesty ešte jeden domček mysliac si, že sa s dotyčnými poznajú. Aj keď dom s bránkou bol otvorený, v ňom sa nenachádzal nikto. Na dvore v chlieviku sa z času na čas ozvala iba kozička. Tá nám však vyrozprávať o tom, či sme dobre prišli a navrhnúť ako ďalej odmietla. Alebo sme jej nerozumeli?!
Tak sa skončila ďalšia iniciatíva môjho pokusu o nadviazanie kontaktu s kamarátom z vojenčiny. Keďže sa mi neozval ani po tom, čo som mu zanechal odkaz vo fabrike kde robil, ponechal som môj záujem o naplnenie želaného stretnutia na neurčito.
Roky plynuli a spomienky na vojenčinu bledli. Okrem spomienok mi zostalo aj niekoľko fotografií, na ktorých bol aj Juraj, ale to bolo všetko. Musel som sa s tým uspokojiť a premýšľať, čo sa vlastne udialo.
Nebudem vás dlhšie napínať. Nestretli sme sa Jurajom ani v televízii, ani na liečení, ani pri iných príležitostiach. Muselo prísť k udalosti, ktorá sa stala na východe Slovenska, kde mu žije jeden zo synov už so svojou rodinou. Otcovi sa patrilo prísť mu zablahoželať k narodeninám. Ako to už pri takých príležitostiach býva, rozhodla úplná náhoda. V reštauračnom zariadení, kde sa rodina stretla, aby oslávili narodeniny, sedel aj jeden z mojich známych. Ani neviem, ako sa tam a práve k tejto spoločnosti dostal. Veď pôsobí v celkom inom, možno aj 300 km vzdialenom okrese od nich. Slovo dalo slovo a Juraj kontakty na mňa dostal práve od tohto môjho známeho.
Kamarát Juraj hneď cestou domov na stredné Slovensko chcel vyskúšať, či kontakt, čo od jemu neznámeho človeka na mňa dostal, platí. V jedno dopoludnie sa mi v mobile ozval: "Tu je Juraj, Ondrej si to Ty?" Nasledovalo vysvetlenie a moja kladná odpoveď. Iba jedno z toho, čo som spomínal, už nesedelo. Na moju skúšobnú otázku: "Ešte máš ten zlatý zub v chrupe?" nasledovala odpoveď: "Ty si to pamätáš? Mal som v práci úraz, zlatý zub už nemám."
Ešte sme potom niekoľkokrát spolu telefonovali a s radosťou môžem povedať, že naše, vyše 52-ročné čakanie na stretnutie, malo pozitívny koniec.
Neviete si predstaviť, ako sme obidvaja radi, že po toľkých rokoch hľadania sa, sme sa nakoniec stretli a porozprávali. Tak som sa od neho dozvedel aj to, že aj on po celý čas až doteraz robil všetko možné, aby sa čosi o mne, ako jeho kamarátovi, dozvedel. Hľadal stopy po mne v každej príhodnej chvíli. Využil na to i návštevy v kúpeľných zariadeniach, kde si liečil neduhy po ťažkej práci v bani. Pomáhali mu v tom mnohí neznámi ľudia a všetko bolo akosi zahalené tajomstvami života. A to všetko až do vyššie spomínanej chvíle, strávenej v mestečku na východnom Slovensku, kde mu dnes žijú jeho syn a nevesta.
Veru som si viackrát pomyslel, čo by sa bolo stalo, keby bol jeden z nás využil možnosť vyhľadať toho druhého s využitím spomenutej televíznej relácie. Možno by to malo pozitívnu odozvu aj medzi divákmi a ktovie, či by poštár Jano mal také šťastie ako my po jednej návšteve Juraja na východnom Slovensku. Ani sa nedivím, keď vám skoro každý povie aké je Slovensko malé. A aj napriek tomu niekedy treba dlhé roky čakať, aby sa kamaráti z mladosti mohli stretnúť.
Príhoda, o ktorej píšem, sa udiala mesiac pred koncom roku 2017, teda po 52 rokoch od ukončenia vojenskej základnej služby. Svedčí o tom aj naša spoločná fotografia, ktorú k tejto príhode prikladám. Obidvaja dúfame, že sa ešte naskytnú ďalšie príležitosti našich stretnutí, kedy si budeme môcť vyrozprávať mnohé príhody nielen z vojenčiny, ale aj z nášho osobného života.
Viacerí sa ma teraz pýtate, či sme sa po toľkých rokoch spoznali. Je pravda, že polstoročie zanechá na každom z nás určité stopy. Priznám, že keď sme sa po toľkých rokoch na seba pozreli, najmä Juraj sa na mňa trošku dlhšie pozeral a premeriaval si ma, či som to ja. Samozrejme, že aj ja som ho takisto premeriaval. Už jeho postava ma presvedčila, že je to on. Obrysy tela zostali rovnaké ako predtým, aj keď bol urastejší, ale jeho hlas ma utvrdil, že je to on a nikto iný. Aj keď mi potom povedal, že ak by ma stretol náhodou niekde na ulici, nebol by si so mnou taký istý. Veru - hodina každá pás v čelo ryje, spomínajúc si na slová známeho to slovenského básnika.
Ondrej Doboš