Súčasné okresy Gemera sa svojou nezamestnanosťou radia medzi najviac postihnuté na Slovensku. V minulosti prekvitajúce baníctvo a železiarstvo sú už len spomienkou na minulosť. Ani sa nechce veriť, že sa tu kedysi ťažila železná i iné rudy a vyrábalo surové železo. V žiadnom priemyselnom odvetví na území Uhorska nebolo zamestnaných toľko ľudí ako v tunajších baniach, pri vysokých peciach a hámroch. Aj v socializme sa baniam darilo.
Dnes ich veľkú slávu pripomínajú len názvy opustených banských štôlní a vysokých pecí, pomenovaných podľa jednotlivých členoch šľachtického rodu Andrášiovcov.
ZROD TRADÍCIE
Prvé zmienky o baníctve a hutníckom spracovaní kovov na Gemeri pochádzajú už zo začiatku šiesteho storočia. Tamojší obyvatelia pri ložiskách rúd zakladali banícke osady. Neskôr kráľ Belo IV. v trinástom storočí spomína Detrichov železný hámor. Podnikateľmi v baníctve a zakladateľmi železiarskej výroby na hornom toku rieky Slanej boli mešťania z Dobšinej a Rožňavy a neskôr i poddaní z okolitých obcí. Prvým šľachticom, ktorý sa zaoberal baníctvom a železiarstvom bol Pavol Lányi, ktorý v roku 1701 vlastnil železný hámor v Betliari. Významnou mierou sa na ťažbe rúd podieľal aj rod Bebekovcov. Vďaka vlastníctvu baní a výrobe železa sa dostali medzi najmocnejšie uhorské feudálne rody. Po vymretí rodu po meči majetok v doline rieky Slanej, spolu s hradom Krásna Hôrka, pripadol kráľovskej pokladnici. Tu sa začína éra Andrášiovcov. Peter Andráši sa v roku 1578 stal hradným kapitánom. Ku krásnohorskému panstvu patril aj Betliar a 20 obcí, ktoré mu cisár Rudolf II. prenajal na desať rokov. Až jeho vnuk Matej II. dostal v roku 1642 hrad do dedičného vlastníctva.
ROD ZVIAZANÝ S RUDOU A ŽELEZOM
Ťažbou rúd sa síce rodina zaoberala už po získaní panstva, ale s výrobou železa začala neskôr. Skutočným zakladateľom železiarskej tradície bol až Mikuláš I. Andrássy, ktorý získal od cisára Leopolda I. v roku 1669 výlučné právo na dobývanie rúd. Zo šiestich narodených detí s prvou manželkou Klárou Zičiovou ostali nažive len dve – Juraj II, zakladateľ krásnohorsko-monockej vetvy, ktorá sa orientovala na banícku a železiarsku činnosť v rudnom rajóne Krásna Hôrka – Drnava. Druhým synom bol Štefan I, zakladateľ betliarskej vetvy, ktorý mal s manželkou Žofiou Šéredy dvoch synov Františka a Jozefa I. Prvý z nich zomrel bez potomkov. Dedičom sa stal druhý syn Jozef I., ktorý mal sídlo v kaštieli v Nižnej Slanej, kde mal vo vlastníctve bane Gympel a Ignác, jednu slovenskú pec a 
dva hámre. S druhou manželkou Alžbetou Balassovou mal troch synov. Posledný z nich, Karol I. sa stal významnou osobnosťou betliarskej vetvy rodu. Vlastnil bane na železnú rudu, dve pece a dva hámre v Nižnej Slanej a jeden hámor a dve pece vo Vlachove. V roku 1748 založil Hornouhorskú ťažiarsku spoločnosť. Nie každý z jeho troch mužských potomkov mal záujem o podnikanie v baniach a železiarňach. Len Karol II. sa vážne zaoberal baňami. Podľa jeho návrhu založili Združenie hornouhorských ťažiarov. Často chodil aj do baní, aby sa presvedčil o tamojších pracovných podmienkach. V roku 1790 bolo v Bratislave prijaté Memorandum o zlepšení podmienok podnikania. Vďaka nemu obhájil výsostné právo rodiny na dobývanie rúd, ktoré jej udelil cisár Leopold I. Samotné privilégium však často narúšali ťažiari zo Smolníka. Leopold Andráši, ktorý žil v rokoch 1767 - 1842, venoval osobitnú pozornosť štúdiu baníctva a výroby železa z rúd. Dokonca ako znalca v odbore ho menovali za radcu Hlavného komorsko-grófskeho úradu v Banskej Štiavnici. Takýto titul udeľoval panovník na návrh dvorskej banskej komory len výnimočne súkromným osobám, ktoré sa zaslúžili o rozvoj baníctva. V tom čase vlastnil banské polia pri Rožňave. Neskôr postavil na mieste slovenských pecí vysokú pec Tomáš Huta. Po skromných začiatkoch, kedy sa v jamách či nadzemných pieckach dala tavením získať železná huba, z ktorej sa ručným kovaním stalo kujné železo, začali sa stavať výkonnejšie takzvané slovenské pece. A po nich prišli na rad pilierové vysoké pece. Kým pri prvej technológii bolo možné získať kilogramy železa, pri ďalších už stovky a tisícky tón železa. S menom Karola III. je spojený rozvoj železiarskej výroby na hornom toku rieky Slanej. Bol poslancom uhorského snemu a venoval sa baníctvu i železiarstvu. Študoval aj v západnej Európe. Pochopil, že je nutné zjednotiť drobné majetky. Vo Vlachove, na mieste starších slovenských pecí, postavil dva hámre a vysokú pec. V roku 1845, tesne pred smrťou, založil Spolok gemerských železiarov. Nie všetci členovia rodiny však ťahali za jeden povraz. V roku 1844 prišiel napríklad syn Karola II. Imrich ľahkomyseľnosťou o rodový majetok v Betliari.
REŤAZOVÝ MOST V BUDAPEŠTI
Juraj IV. Andráši (1797 – 1872) z krásnohorsko – monockej vetvy po svojich rodičoch zdedil krásnohorské a štítnické panstvo a železiareň, ktorú v roku 1817 postavila v Drnave jeho matka Mária Festetichová na mieste štyroch bývalých slovenských pecí. Bol županom šarišskej a gemerskej župy a veľa cestoval. Pri študijnej ceste po Švajčiarsku, Francúzsku a Anglicku prešiel všetky významné strediská železiarskej výroby. Pod vedením anglického odborníka Wiliama Buildona postavili v Drnave vysokú pec so zlievarňou, skujňovacie hámre a ďalšie výrobné zariadenia, kde spolu s baníkmi 
pracovalo viac ako 300 robotníkov. Málokto vie, že práve v Drnavskej železiarni došlo k odliatiu súčiastok pre známy Reťazový (Séčeniho) most v Budapešti. Všetko sa začalo pri plavbe Juraja IV so Štefanom Séčenim z Anglicka, ktorého nadchli londýnske mosty cez Temžu a rozmýšľal, ako v Budapešti spojiť Budu a Pešť cez Dunaj. V Londýne sa stretol s odborníkom na stavbu mostov Wiliamom Thierny Clarkom, ktorý Séčenimu predložil návrh zväčšenej verzie mosta Marlow Bridge, ktorý spájal dva brehy Temže. Keďže bol mužom činu, hneď začal zisťovať ceny. Keď k cene odliatkov pripočítal náklady na dopravu z Londýna do Uhorska, vyskočili mu sumy, ktoré veľmi predražovali stavbu. Návrh svojho priateľa Juraja IV. Andrášiho, aby ich odliali v Drnavskej zlievarni, nepovažoval za najšťastnejší. Železiarsky závod v Drnave bol pritom považovaný za vzorový v celom Uhorsku. Už v polovici 19. storočia dosiahla železiareň ročnú výrobu 1 512 ton surového železa, z ktorého takmer 680 ton sa použilo na výrobu odliatkov. Na vlastné náklady a podľa technickej dokumentácie nechal Juraj IV. odliať jeden diel, ktorý dopravil do Budapešti. Tam ho odborníci podrobili dôkladným technologickým skúškam. Konštatovali, že odliatok má požadované parametre a bez obáv sa bude môcť použiť na stavbu projektovaného mosta. Tak získal gróf Juraj IV. Andráši najvýznamnejšiu objednávku v dejinách drnavskej zlievarne, kde boli následne odliate dielce a súčiastky Reťazového mosta v Budapešti. Predpokladá sa, že diel, ktorý sa nachádza v múzeu na hrade Krásna Hôrka, je práve onen skúšobný, ktorým gróf presvedčil o technickej vyspelosti drnavskej zlievarne. Základný kameň stavby mosta bol položený 24. augusta 1842 a výstavba bola ukončená v roku 1849. Most bol v tom čase považovaný za jeden z divov sveta. Traduje sa, že keď po ňom prvýkrát prešiel cisár František Jozef I., označil Drnavu za „Malú Pešť“. V Budapešti hlásalo slávu gemerského železa aj zábradlie dunajského korza či kandelábre, na ktorých bola uvedená Drnavská železiareň. V roku 1851 sa železiareň prezentovala aj na prvej svetovej výstave v Londýne. Iste aj vďaka tomu mohli v Drnave odliať pre londýnsku metropolu známe červené telefónne búdky. O štyri roky neskôr, na priemyselnej výstave v Paríži, udelili železiarni medailu druhého stupňa.
ŽELEZNÝ GRÓF EMANUEL A JEHO SYN GEJZA
Emanuel Andráši (1821 – 1891) bol po skončení štúdia v roku 1847 zvolený za turnianskeho župana. Po revolúcii, kde sa Andrášiovci veľmi angažovali a brat Július bol v neprítomnosti odsúdený na trest smrti obesením, bratia Emanuel, Aladár a spomínaný Július spoločne cestovali po Indii, Egypte a ďalších krajinách. Až po Rakúsko – Uhorskom vyrovnaní sa Manó začal venovať baníctvu, základom ktorého boli banské polia v okolí Vlachova a Nižnej Slanej, železiarstvu s vysokou pecou vo Vlachove a starými slovenskými pecami s hámrom v Nižnej Slanej. V roku 1867 nechal postaviť v Nižnej Slanej vysokú pec Etelka huta nazvanú po matke a o tri roky neskôr aj druhú vysokú pec Karlova huta podľa otca. Vtedy tiež navrhol založiť akciovú spoločnosť Šalgótarjanskej rafinérie s 
cieľom dodávať surové železo z Gemera na výstavbu koľajníc. A medzitým skupoval ďalšie bane a železiarne, keďže rozdrobené mali menšiu šancu prežiť. Pribudla vysoká pec v Brzotíne, železiarsky komplex v Slavci, vysoká pec Jakobína a železiareň v Betliari od dedičov grófa Tomáša Nádašdyho o ktorú prišiel spomínaný Imrich Andráši. Bola to moderná železiareň s prvou pudlovňou a valcovňou železa v Uhorsku, ktorú postavili dvaja technici z Anglicka – Evans a Dobbs. Postupne sa mu podarilo zdvojnásobiť pôvodný vklad betliarskej rodiny. Spoločne s Jurajom IV. v Drnave, potom, čo založil spolok Hornouhorských železiarov, bol Emanuel zvolený za jeho predsedu. Spoločne sa zasadili o výstavbu železničnej trate Bánréve – Dobšiná a po smrti Juraja IV. založil Rímavskomuránsku – šalgotárjánsku železiarsku účastinnú spoločnosť, v skratke známu ako RIMA, kde sa stal Emanuel členom správnej rady a najväčším akcionárom spoločnosti. Nečudo, že mu prischol titul Železný gróf. Po smrti Emanuela Andrášiho v roku 1891 zdedil celý majetok betliarskeho panstva jeho syn Gejza Andráši. Aby obstál v konkurencii, vytvoril železiarsku a banskú spoločnosť. Tá už však mala v tom čase zastarané technické vybavenie a tak ju v roku 1900 predal spoločnosti RIMA. Hoci po splynutí spoločností sa stal akcionárom a členom vedenia, lákala ho politika. Stal sa poslancom uhorského parlamentu za mesto Rožňava a neskôr ministrom vnútra a ministrom zahraničných vecí Uhorska. Syn Juraja IV. Dionýz Andráši dal železiareň a banský majetok do prenájmu. A aký bol ďalší osud baní a železiarne? Ešte z polovice 20. storočia existujú údaje o ťažbe niektorých baní v obciach, kde stáli andrášiovské železiarne. Poslednou aktívnou činnosťou gemerských i andrášiovských železiarní bolo zásobovanie železiarne v Diosgyori surovým železom.
POOHLIADNUIE ZA ANDRÁŠIOVCAMI
Historici sa zhodujú v tom, že zohrali významnú úlohu nielen na Gemeri, ale v rámci celej monarchie a pomohli vrátiť tunajšiemu kraju po stredoveku stratenú slávu. Na rudných ložiskách v ich vlastníctve sa nachádzala železná ruda z ktorej sa vyrábalo najkvalitnejšie surové železo v Uhorsku. V baniach a železiarňach, ktoré postavili, zamestnávali mnohých robotníkov a kvalifikovaných odborníkov, čo malo veľký vplyv na kultúrnu a životnú úroveň obyvateľov. Dnes túto slávnu minulosť pripomínajú len názvy opustených banských štôlní a vysokých pecí, pomenovaných podľa jednotlivých členov ich rodiny.
NASTALI SMUTNÉ ČASY
Osemdesiatštyriročného Ing. Arpáda Kavečankyho, bývalého riaditeľa závodu Železorudné bane v Nižnej Slanej, sme zastihli v jeho dome v Rožňave. V rokoch 1966 až 1979 bol hlavným inžinierom, od roku 1979 do 30. júna 1989 zastával post riaditeľa, aby v prvom možnom termíne odišiel do dôchodku. Spomínal si ako v roku 1969 položili základný kameň závodu, aby o päť rokov neskôr vyrobili a odovzdali prvý praženec. V tom čase ťažili okolo 750 tisíc ton rudy, z ktorej dokázali vyrobiť 380 tisíc ton peletiek s vysokým, takmer 55 percentným podielom železa. Dodávali ich do košických železiarní, no po nástupe nových majiteľov v roku 2008 dodávky skončili. Práve v rokoch 1995 až 2000 ťažili rekordných jeden milión tón sideritu, pričom závod zamestnával 1 450 ľudí a celá dolina žila z baníctva. Nastali smutné časy, kedy bane, v ktorých sa neťažílo, museli zatopiť. A pritom zásoby rudy sa odhadovali ešte tak na 15 rokov pri rekordnej ťažbe milión ton ročne. Zaujímavé skutočnosti priblížil bývalý riaditeľ v súvise s odkazom šľachtickej rodiny. Ani v ťažkých päťdesiatych rokoch neuvažovali v doline nad premenovaním názvov baní či hút. A tak dodnes prežili technické pamiatky ako sú Karlova či Etelka huta, pripomínajúce krstné mená členov rodiny Andrášiovcov. Len škoda, že sa pod ne podpísal zub času. Hoci Etelku sa združenie Barbora chystá rekonštruovať.
Marián Šimkulič