Bola nedeľa večer. Nevedeli sme presne, kedy zajtra včas ráno odchádza autobus z Červenice. Vybrali sme sa za ujom do jeho domku. Deti a mládež z okolitých obydlí si nás zvedavo obzerali. Ujo nám ochotne vysvetlil, že ráno autobus odchádza tesne pred piatou. Musíme vstávať pred štvrtou ráno, aby sme ho pešky stihli. Niekto zahlásil, že či sa na štvrtú zobudíme. Ujo sa nám ponúkol, že on nás príde zobudiť. Pri senníku sme večerali zbytky zásob, čo nám ostali. Ak mal niekto niečo naviac, tak sme si to navzájom delili.
Ja som mal z domu väčší kus slaniny, takže sa ušlo každému, kto mal málo. Zaľahli sme spať. Po skúsenostiach z minulej noci každý si do sena urobil jamu a do nej si zaľahol. Niektorí si na noc nahrabali seno aj na seba, aby ich hrialo.
Nekvalitná fotografia pri odchode z nášho „Hotela“.
Možno, že nás fotil ujko, lebo na fotke sme všetci.
Unavení sme riadne „drichmali“ a včas ráno sme sa zobudili na ujov krik: „Stavajce, bo už je čas.“ Nie veľmi ochotne sme sa vyhrabávali zo svojich „brlohov“, ale čas nás súril. Ráno bola riadna zima. Urýchlene sme sa pobalili a zliezli po rebríku k ujovi na zem. Všetci sme mu podávali ruky a ďakovali za jeho dobré rady. Naša výprava do Opálových baní sa vydarila iba vďaka ujkovi. Ja som mu dal krabičku cigariet. Povedal, že on také nefajčí. Fajčí iba tabak „Taras Buľba“, zatočený do papierika. Cigarety si ale odloží a bude mať s čím ponúknuť hostí, keď mu príde návšteva. Niektorý z chlapcov mu podaroval peknú baterku, čomu sa veľmi potešil. Vyrazili sme na pochod k Červenici. Otočili sme sa. Ujko ešte stále stál pri senníku, tak sme mu ešte na rozlúčku zamávali.
Autobusom sme docestovali šťastne do Košíc a okolo pol deviatej som už bol v internáte na izbe. Spolubývajúci Lajo Čižniar ešte spal na válende. Otvoril oči a chvíľu sa prekvapene rozhliadal po izbe. Začal som mu rozprávať o zážitkoch z Dubníka. On ma prerušil a povedal, že o deviatej máme elektrotechniku s prof. Špánym. Opýtal sa, či mám hotové zadanie, lebo dnes to máme odovzdať. Ja som na tie školské povinnosti celkom zabudol. Hrabal som v jednom obale a zadanie som mal vypracované. Lajo sa na to pozrel a upozornil ma, že mi chýba grafické znázornenie.
Ukázal mi to na papieri. Zobral som čistý papier aj s jeho grafom, priložil na okno a začal som ceruzkou kopírovať body priebehu krivky na grafe. Medzitým som mu vyprával o našej vydarenej výprave. Keď som sa s ním rozprával, nepostrehol som, že sa mi môj papier o nejaký ten centimeter zošmykol a ja som svedomite bodkoval ďalej. Potom som rýchlo narysoval osi a farebnou tužkou som zvýraznil priebeh krivky na grafe. Za chvíľu sme už utekali do učebne na hodinu. Postupne sme začali odovzdávať zadania. Pán profesor dal sem-tam nejakú otázku, na ktorú si často musel sám odpovedať. Bola to vysoká teória o elektromotoroch s nejakým rotačným magnetickým poľom a tomu sme veľmi nerozumeli. Naše vedomosti z „elektriky“ boli iba tie, ktoré sa týkali baníctva. Osvetlenie v bani, akumulátorové a trolejové lokomotívy, ťažné stroje, to sme sa naučili a tým náš záujem o „elektriku“ končil. Vysoká teória nám nešla veľmi do hlavy, lebo nikoho nezaujímala. Pán profesor to vedel, lebo sa to u baníkov opakovalo už po minulé roky. V minulých ročníkoch bola situácia podobná. Otvorene nám so smiechom povedal, že baníci sú na „elektriku“ sprostí. Prišiel rad na mňa. Nič netušiaci som mu podal svoje zadanie. Na textovej časti si niečo pohundrával, asi tam našiel niečo opísané z nejakej učebnice a keď pozrel na graf, tak papier zdvihol, ukázal všetkým a posmešne vykríkol: „Ani nevieme, že tu máme jedného svetového vynálezcu. O čo sa snažia odborníci vo svete už roky, on to urobil sám doma. Také hodnoty ešte nikto nedosiahol.“ Nevedel som, čo som to mal objaviť, lebo som tomu nerozumel. Preto som sa rozhodol, že sa priznám: „Pán profesor, ja som ten graf odkopíroval od kamaráta na okne.“ So smiechom povedal, že aj on bol študent, ale keď už niečo kopíroval, tak to mal lepšie, ako bolo to pôvodné. „Za úprimnosť máš trojku,“ a položil moje slávne zadanie k ostatným.
Tento zážitok ja spájam s našou výpravou do Opálových baní, lebo až týmto sa skončila celá naša akcia. Spoločne sme napísali správu z nášho výletu a zavesili na nástenku v aule. Spolužiaci sa chodili pozerať na naše opály a Muki si dal niekde u zlatníka svoj opál opracovať a vložiť do svojho zlatého prsteňa, namiesto pôvodného čierneho kameňa. Veľmi sa s prsteňom pýšil a mal z toho veľkú radosť.
Moje mylné predstavy o banskej činnosti na Dubníku
Moje predstavy o ťažbe opálov na Dubníku boli až do deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia také, že hlavná baňa bola iba Jozefka a ostatné razené štôlne boli iba prieskumné na Libanke. Nič som nevedel ani o ťažbe vo Wiliam štôlni ani na Šimonke. Pracoval som na banskom závode a mal som svoje výrobné starosti. O opálove bane som sa už veľmi nezaujímal. Situácia sa mi objasnila až vtedy, keď sa mi v deväťdesiatych rokoch dostala do rúk kniha Dr. Štefana Butkoviča „História slovenského drahého opálu z Dubníka“. Potom sa mi rozsvietilo v hlave, aké rozsiahle banské práce sa urobili počas viac ako sedemdesiatročnej banskej činnosti na Dubníku.
Najlepší prehľad o rozsiahlej banskej činnosti poskytuje panoramatická fotografia Fr. Schafarzika asi z roku 1900, čo dokazuje veľkosť okolitých háld. Ja som už pri mojich návštevách baní na Dubníku tie haldy nezaregistroval, lebo za štyridsať rokov od zastavenia ťažby už boli haldy prirodzeným náletom semien zatrávnené aj zalesnené.
V poslednej dobe však už niekoľkí nadšenci znova sprístupňujú opálové bane v Dubníku aj verejnosti a využívajú terajšie technické vymoženosti na to, aby v skafandroch s dýchacím prístrojom boli schopní prezrieť aj zatopené časti bane. Je to záslužná činnosť pre verejnosť, preto im prajem, aby sa im v práci darilo.
Týmto môj príbeh o opále na Dubníku končím s naším baníckym pozdravom
Zdar Boh!
Keď som odišiel do dôchodku, stále som túžil navštíviť Dubník a ešte raz prefárať Jozefku. Pred niekoľkými rokmi som sa autom vybral obzrieť si staré opálové bane. Nezastavil som sa v Červenici, ale išiel som rovno po ceste na Dubník. Bola už urobená nová cesta, ktorá obchádzala osadu Dubník. O tom ja som nevedel a došiel som až do Zlatej Bane. Už som sa nevracal. Odložil som obhliadku na pozdejšie a je odložená až doteraz.
Na záver by som sa chcel poďakovať RNDr. Ondrejovi Rozložníkovi za pomoc s obrázkami a Ing. Ernestovi Schulerovi za pomoc pri úprave textov. Najväčšie moje poďakovanie patrí pánovi Ondrejovi Dobošovi, ktorý upravil moje príbehy tak, aby boli vhodné na zverejnenie na jeho stránke Maj Gemer.
(KONIEC)
Ing. Marian Slavkay