Marian Slavkay: Exkurzia do Opálových baní po desiatich rokoch (1)

Z rožňavského závodu som doniesol dve karbidové lampy. Na katedre telovýchovy nám náš asistent Milan Orendáč dal zo skladu spacie vaky. Takto vybavení sme sa v sobotu poobede vybrali na našu výpravu. Autobusom sme došli až do Červenice, odkiaľ sme peši začali šliapať po ceste na Dubník.

Asi okolo piatej večer sme dorazili do Osady. Tá nám pripadala ako vyľudnená a veľmi spustnutá. Iba zopár kôz sa páslo na lúke a niektoré postojačky na zadných nohách ožierali lístky z blízkych kríkov. Z jednej budovy vyšiel starší chlap a kráčal k nám. Na priedomí vzdialenejších budov sa objavili zvedavé deti a ženy. Asi to bola zriedkavosť, že sa v Osade zjavili cudzí ľudia. Starký došiel ku nám, pozdravil a opýtal sa: „Panove, ta co vás ku nám doňeslo?“ Vysvetlil som mu, že sme vysokoškoláci-baníci a chceme si pozrieť opálovú baňu Jozefku, v ktorej som bol pred desiatimi rokmi. Opýtal som sa ho, že kde bývajú moji známi Marcákovci, lebo som bol dezorientovaný a už som si ich dom nepamätal. Starký mávol rukou a odpovedal: „Marcák? Ta on už tu nebýva. Už budze ozdaj šidzem roky, co še ztadzi odscahovali. Išli bývac na východ, dakdzi ku Snine.“ Bola to pre mňa správa ako blesk z čistého neba. Pocítil som veľké sklamanie a ľútosť, lebo som sa na Marcákovcov veľmi tešil. Ujko povedal, že v dome už nikto nebýva, že už aj strecha je na nej prelomená. V jednej sekunde sa mi zrútil môj premyslený plán, lebo som počítal s tým, že sa u Marcákovcov môžeme niekde v humne ubytovať. Opýtal som sa, či nemôžeme tam ísť spať do humna. Starký povedal, že nemôžeme, lebo je to všetko pozatvárané. Ale ponúkol sa, že nás zavedie tam, kde sa môžeme všetci vyspať. Došli sme k väčšiemu senníku, ktorého spodná brána bola uzamknutá veľkou kladkou. Horné dvere však chýbali. Opýtal som sa ho, ako sa tam máme vyškriabať. „Dvaja pôjdu so mnou a dám im rebrík,“ odpovedal. Potom nám povedal najvýznamnejšiu informáciu, bez ktorej by sme sa do bane nedostali. „Do Jozefky nevojdzece, bo je zasypaná. Aľe dakus vyšej od vchodu, napravo, je véľka dzira do žemi. Raz nám tam spadla krava. Neznali sme ku nej zojsc /zísť/, ani jak ju von vycahnuc. Krava dolu bučela a potom še nám ztracila. Nakoňec zabučela, ked vyjšla vonka z Jozefky.“ 

Ten ujko bol pre nás to najlepšie, čo nás mohlo stretnúť. Asi sme mu boli sympatickí. Možno sa tešil, že takým „panom“ može on poradiť. Nakoniec nám dal školenie, že v senníku nikto nesmie fajčiť, ani v blízkosti senníka klásť oheň. To nám zdôrazňoval, lebo je spoločný a v ňom majú niekoľkí osadníci uložené seno na zimu. Po sene nech neskáčeme, aby sme ho neudupali. Odišiel a dvaja zo skupiny išli s ním. Po chvíli sa vrátili s dlhým rebríkom. Vyšli sme hore a každý si vytvoril svoj „pelech“. Ja som nemal spacák, iba deku a tepláky na noc. Po ubytovaní sme odišli na okraj blízkeho lesa a nakládli sme si malý ohník. Poopekali sme si slaninu, niekto mal špekáčiky, to bola naša večera. Boli sme v pohode. Aj sme si zaspievali a ja som ľutoval, že som si nedoniesol gitaru. Vrátili sme sa do nášho „hotela“ a zaľahli. Každý sa dobre zababušil do svojich vecí na spanie, lebo už jesenná nočná zima začala úradovať. Boli sme dosť unavení, a tak sme spali až do rána. Vstávali sme dosť skrehnutí. Povedal som chlapcom, aby si zobrali iba jedlo na raňajky a vystrojili sa na cestu do bane. Zišli sme znovu k nášmu ohnisku a každý ochotne znášal raždie na oheň. Za chvíľu horela vatra. Teplo pôsobilo blahodarne a vrátilo nás do vlastnej kože. Jeden z chlapcov mal vojenský ešus /šálku/ a uvaril dobrý čaj. Nemali sme hrnček, tak nám nalieval čaj do vrchnáka ešusu, ktorý putoval dookola a všetci sa napili teplého čaju. Nakoniec nás už ohrialo aj slnko.

Každý už bol v pohode a začali sme kráčať k štôlni Jozef. Starký mal pravdu. Ústie štôlne bolo zasypané. Predpokladali sme, že to bolo nariadené Obvodným banským úradom (OBÚ) v Košiciach, ale sme nevedeli ktorému banskému závodu boli Opálové bane zverené do kompetencie. Neostávalo nám nič iné, iba využiť ujkovu radu. Po dvadsiatich metroch od štôlne sme našli dieru. Bola to prepadlina do banskej chodby. Priemer diery bol asi tri metre a dno prepadliny bolo asi štyri metre pod úrovňou povrchu. Do diery bol spustený hrubý smrekový kmeň, ktorý trčal asi meter nad povrchom. Do kmeňa boli vyrúbané stupy, že sa dalo po ňom zostúpiť do bane, aj vystúpiť späť na povrch. Tento kmeň spustili do diery asi dobrodruhovia, ktorí hľadali opály. Ja som zostúpil prvý a volal som Bohuša Bíleka, aby zišiel aj on dolu a spolu môžeme ostatným pomôcť pri zostupe. My s Bohušom sme boli najstarší zo spolužiakov. Už sme boli vyslúžení vojaci a mali sme za sebou aj banícku prax. Postupne sa podarilo zostúpiť dolu všetkým kamarátom. Zapálili sme karbidové lampy. Ja som išiel vpredu, lebo som cestu poznal a Morávek s lampou uzatváral skupinu. Niektorí zo skupiny mali aj baterky, ale osvetlenie z dvoch karbidových lámp bolo dostatočné na bezpečnú chôdzu celej skupiny. Pri prekope do pravej strany som im vysvetlil, že pôjdeme ku schodišťu a po šikmine v porube vyjdeme späť. Vyzval som ich, aby sa sami nikde nevzďaľovali, lebo v tých starinách je to veľmi nebezpečné. Musím uznať, že všetci to brali s rešpektom a chovali sa podľa mojich pokynov. Zišli sme na spodný obzor a po chodbe do rúbania. Pomaly sme vystupovali po šikmine hore. Tak ako ja pred desiatimi rokmi, všetci sme svorne tĺkli skaly, ale nič sme nenašli. Ja som nebol sklamaný, lebo som predpokladal, že starci mali v ruke každý kúsok vylámanej skaly a skúseným okom to dobre prehliadli, takže naša šanca nájsť opál bola takmer nulová. Pre mňa bola hlavná vec to, že sme šťastne cez hornú dieru z rúbania vyfárali. Došli sme na hlavnú chodbu.

Bolo iba jedenásť hodín, a preto som sa rozhodol pokračovať po hlavnej chodbe, kde som pred rokmi ďalej nešiel. Asi po tristo metroch sa pred nami objavilo denné svetlo. Došli sme k šachte, ktorá ústila na povrchu. Bol som prekvapený. Nikdy som nepočul, že v dubníckych baniach bola vyrazená šachta. Ostali sme stáť asi štyri metre od šachty. Ďalej som chlapcov nepustil, lebo v tesnej blízkosti šachty mohla byť pod chodbou vypadaná hornina a spodok chodby by sa pod nami mohol preboriť. Pozorovali sme výstroj šachty, lebo denné svetlo nám to umožňovalo. Iba predpokladám, že ústie šachty nebolo viac ako desať metrov nad nami. V šachte sa nenachádzali sprievodnice. V pravej polovici chodby bola z foršní urobená šikmina, podobná, ako sme v našich baniach robili výpusty zo sýpa, po banícky nazývané „šutpysk“. Nevedel som si predstaviť, že ako drevo v takom prostredí toľko rokov vydržalo. Iné nám neostávalo, iba sa na to pozerať. Priblížiť sa k drevu by bolo nebezpečné. Rozhodli sme sa vrátiť. Cesta von nám ubehla oveľa rýchlejšie. Aj s lezením hore si chlapci lepšie poradili ako pri zostupe.

Vonku bol pekný deň. Pri senníku sme si posadali a každý niečo skonzumoval zo zásob. Po chvili nás prišiel pozrieť ujko. Povypytoval sa nás, ako sme pochodili, či sme sa dostali do bane cez dieru. Všetko sa nám podarilo, iba žiadny opál sme nenašli, takmer zborove sme mu to oznamovali. Povedal, že v bani nikto žiadny opál nenašiel, ale že on nám ukáže kde môžeme nájsť malé opály. „Poce za mnu,“ a začal dosť rezko kráčať. My sme išli za ním ako ovce za bačom. Zhovárali sme sa medzi sebou, že možno má nejaké opály doma. Došli sme k veľkej budove, na boku ktorej bola asi dvojmetrová širšia banská chodbička, ktorej vchod bol zatarasený drevom a hrubými konármi. Začal konáre odpratávať a my sme ich ochotne odťahovali ďalej od budovy. Stále sme ale nevedeli, čo sa deje. Nakoniec sa obrátil k nám a začal nám vysvetľovať: „Tota budova bula brušareň na opaly. Odlamané kusy z kameňa, co vybirali z nich najdzene opály z bani aj opaly co še nepodarilo dobre vybrušic, brušare tu vysypovaľi. Toto bula pivnica a buli na nej aj dzvere, aľe to už šicko zhnilo.“ Na spodku pivnice bola nasypaná asi 30 centimetová vrstva štrku, ktorú nám kázal rozhrabávať a hľadať drobné úlomky opálov. Keď to prehrabeme, aby sme s tými hrubými konármi vchod znovu zatarasili, lebo malé deti z kolónie stále tam chodili hrabať a hľadať „švicace kamene“. Ich mamy ich zakaždým zháňali po celej Osade a tu ich vždy našli. Nevedeli, ako deti od toho odradiť. Tak chlapi museli vchod do pivnice poriadne zatarasiť. Hneď nás chytila zlatokopecká horúčka. V okamžiku sme boli na kolenách a každý začal hrabať. Niektorí rukami a tí čo mali kladivá, tak kladivami. Nachádzali sme pekné malé vzorky rôzneho opálu. Navzájom sme si ich ukazovali a stále s väčším zápalom hrabali. Odrazu Milan Morávek (mal prezývku „Muki“) nadšene vykríkol: „Pozrite, chlapci, to je kus.“ V ruke držal väčší kúsok andezitu, na ktorom bol akoby nalepený asi dvojmilimetrový drahý opál, žiariaci všetkými farbami. Kus putoval z ruky do ruky a každý z nás sa mohol pokochať pohľadom na nádherný dubnícky drahý opál. Milan bol zo svojho nálezu veľmi šťastný. Po dlhšom čase, keď sme už nič zaujímavého nenachádzali, prestali sme kutať. Každý bol spokojný so svojím „vzácnym pokladom“ vo vrecku.

(POKRAČUJEME)
Píše Ing. Marian Slavkay