Ešte stále doznievajú chýry o rôznorodých aktivitách našich Revúčanov, ktoré pripravili vo svojom meste na strednom Gemeri počas celého uplynulého týždňa k oslavám 155. výročia Prvého slovenského gymnázia. Medzi také odozvy patrí aj článok známeho vedca a politika Jozefa Mikloška, v ktorom opisuje iba svoju druhú návštevu v tomto regióne. Článok som našiel v jeho blogu, ktorý je uverejnený v denníku SME v týchto dňoch. Verím, že si ho so záujmom prečítate aj vy:
155 rokov prvého gymnázia, 70 rokov Ľuba Juríka
"V 80. rokoch sme boli pod vedením Vlada Krčméryho na tajnej kresťanskej stanovačke v okolí Muráňa. Teraz som sa tam a do Revúcej vrátil ako člen Pi-klubu spolu s Ľ. Juríkom, M. Stanom, Ľ. Oláchom, J. Leikertom a J. Babíkom.
Nacestovali sme sa dosť, ale tie tri dni stáli za to. Do Revúcej vedie aj železnica, ale vlaky v r. 2011 zrušili. Dve motorky za deň by rozpočet Ministerstva dopravy SR nezruinovali. Mesto s ubúdajúcim počtom obyvateľov, má hrdú históriu, krásnu prírodu, rozmanitú kultúru a aktívnych obyvateľov. Sú tam viaceré národné kultúrne pamiatky, aj dom, v ktorom sa narodil generál R. Viest. V Revúcej a aj v okolitých dedinách sú vždy dva kostoly – katolícky a evanjelicky, vraj veľa ľudí do nich nechodí.
Mali sme besedy v Literárnom gymnáziu, Gymnáziu M. Kukučina a v Evanjelickom gymnáziu v „Ťisovci“, kde sú vraj aj skaly mäkké. Stretli sme sa s primátorkou Evou Cireňovou, aj starostom v Muránskej Dlhej Lúke Marekom Noskom. Navaril výborný guláš z muflóna, jeho kontajnerová škola a škôlka pre Rómov je obdivuhodným projektom za slovenské peniaze.
13.9. dopoludnia boli v Revúcej oslavy 155. výročia založenia Prvého slovenského evanjelického gymnázia, tie sme nestihli. Gemerom vedie „literárna cesta“, pre jej oživenie je zaujímavým projektom návrh Ľuba Menzela na pravidelné tábory mladých literárnych autorov. Po získaní prostriedkov by ich mohlo organizovať Literárne gymnázium alebo Múzeum Prvého slovenského gymnázia. Vlani ho vytopilo, ale už je zasa vybudované.
V Revúcej prebiehal divadelný festival Slovenské kortyni. Zúčastnili sme sa dvoch predstavení - prvým bol slovenský sitkom martinského divadla autorov D. Gombára a R. Mankoveckého „Národný cintorín“. Je to trochu prehnaná komédia a fikcia reakcií významných slovenských dejateľov, ktorí „vstanú z hrobov“ , aby protestovali proti svojej exhumácii kvôli budovaniu autostrády. Medzi hercami exceloval 90 ročný Ján Barto, ako Ján Francisi. Pred zahájením moderátorka predstavila zásady Pi-klubu a jeho prítomných členov. V prestávke sme si pozreli výstavu fotografií z celého sveta cestovateľa Dušana Sekerku (76) a Ivana Hudeca.
Vrcholom pobytu bolo dielo Ľ. Juríka „Smrť ministra“ - o posledných hodinách V. Clementisa pred popravou. Predchádzala mu prednáška J. Pacalovej o Revúckych Reussových rozprávkach a návšteva výstavy o M. Kukučinovi. Mal som česť povedať laudáciu k 70-ke Ľ. Juríka. Zdôraznil som jeho všestrannú spisovateľskú a novinársku prácu. Napísal vyše 20 kníh, aktuálne sú najmä Pokušenia z moci a Pokušenie moci. Jeho posledná kniha (575 strán) je o A. Dubčekovi, ktorú k 50. výročiu „Pražskej jari“ majú preložiť do 16-tich jazykov. Unikátne sú aj jeho rozsiahle rozhovory s americkými, európskymi a ruskými spisovateľmi, ako aj „Rozhovory po rokoch“ so 40 slovenskými spisovateľmi. Jurík viedol dialóg s piatimi nositeľmi Nobelovej ceny, s takými hviezdami ako napr. Seifert, Heller, Bellow, Ajtmatov, Moravia, Saganová, Hrabal, Ferlinghetti... Obdivuhodná je jeho príprava na tieto rozhovory, ktorá si vyžadovala dôkladné poznanie ich diel. Jubilant získal viacero literárnych ocenení, veľa číta a píše, pripravuje rozsiahlu knihu o Ľ. Štúrovi. Je členom Pi-klubu, ľudí, ktorých spája napriek rôznym názorom literatúra, hudba, umenie a víno. Príhovor som zakončil slovami: „A čo je mladosť, sedemdesiat rokov?“
Scénické čítanie o vine a treste z cely smrti o Vladimírovi Clementisovi vynikajúco zahral Marek Igonda. Scenár a réžiu urobila I. Žantovská z Prahy. J. V. Stalin, krvavý prokurátor Jozef Urválek, pokrytec Klement Gottwald a podvodník Viliam Široký oživili hrôzy zločinného komunizmu. Ako povedal „obhajca“: „Odsúdil vás systém, ktorý ste sami vytvorili“. Nekonečné vypočúvanie, surové mučenie pod vedením ruských „špecialistov“, sadizmus Št-bákov, varovanie Ilju Erenburga, že Stalin neodpúšťa. Výsledkom bolo jedenásť trestov smrti a dve doživotia. 2.12.1952 komunistu Clementisa obesili, ani nie do roka a do dňa, o tri mesiace, zomrel Stalin, hneď potom Gottwald.
Plné divadlo s napätím počúvalo dnes už neuveriteľnú historku. Logika Clementisa bola rozporuplná ale jasná. Marko Igonda sa výborne zhostil neľahkej úlohy.
V sobotu 16.9.2017, keď sme už boli doma, začal tradičný celodenný bohatý program stretnutia tisícky absolventov revúckych gymnázií. "
Zdroj: jozefmiklosko.blog.sme.sk