Blíži sa ďalšie, už 73. výročie Slovenského národného povstania. Do jeho histórie sa zlatými písmenami zapísali aj hrdinovia z Gemera. A nie je ich málo. O mnohých sme písali, ďalších mená sú napísané na pomníkoch, ktoré im náš národ postavil na ich večnú pamiatku. Dnes si pripomenieme jedného z tých, ktorých fašisti surovo trápili, aby na výstrahu iných obesili na námestí v Dobšinej 20. decembra 1944. Aj keď históriu jeho pôsobenia poznáme, chcem vám pripomenúť málo známy obsah listu, ktorý napísal tesne pred jeho objavením fašistami v pivnici domu vo Vyšnej Slanej.
Ide o partizánskeho veliteľa Karola Adlera, ktorý so svojimi priateľmi operoval v okolí Slavošoviec, Čiernej Lehoty, Rejdovej i Telgártu. V decembri 1944 v obci Rudná ukoristili od maďarských vojakov veľa zbraní, potravín a odevov. Fašisti ho neustále prenasledovali a chceli ho chytiť živého. Nakoniec vo Vyšnej Slanej sa musel ukryť v pivnici jedného domu. Tam bol jeho úkryt aj prezradený. Ešte predtým, uvedomujúc si zložitosť situácie, do ktorej sa dostal, napísal svoj posledný list, ktorý vám teraz predkladáme. Podľa oslovenia sa javí, že ide o jeho veľmi dobrého priateľa, pravdepodobne z oblasti Nových Zámkov, kde sa nachádza aj jeho rodná obec Kolta, v ktorej sa narodil dňa 20. marca 1920.
Posledný list veliteľa maďarského partizánskeho oddielu "Sándor Petöfi" kapitána in memoriam Karola Adlera - Vyšná Slaná (10.12.1944)
Milý Janko,
v posledných hodinách svojho života sa obraciam na Teba. Neviem, koľko času mi ešte zostáva. Sme úplne obkľúčení a ja sa nesmiem dostať do zajatia, lebo by ma veľmi mučili. V okolí Rožňavy, Plešivca a Štítnika ma každý pozná pod menom "Otec" alebo "Karol". Som veliteľom - totiž bol som veliteľom - jednej veľkej partizánskej skupiny a k tomu ešte prvej maďarskej partizánskej skupiny, ktorá bola pomenovaná "Sándor Petöfi". Janko môj, neviem čo je s mojou drahou manželkou a s mojim zlatým synom. Ak ešte žijú a stretneš sa s nimi, povedz im, že aj v posledných chvíľach, keď som si prikladal hlaveň revolvera k čelu, aj vtedy som na nich myslel. Ak ešte žijú, prajem im, aby boli veľmi, veľmi, šťastní.
Azda som nežil nadarmo. Blaží ma, že aspoň som sa sčasti vypomstil, lebo som kopu tých psov poslal na druhý svet. Žiaľ, keď tento list budeš čítať, ja už pravdepodobne nebudem žiť. No, Bože môj! Nie každému bol daný dlhý život. Ak bude príhodná doba, nech sa moji príbuzní obrátia na hlavné ruské veliteľstvo, tam som evidovaný.
Rozlúčka je ťažká. Chcel by som ešte veľmi žiť. Cítim v sebe ešte veľa energie. Dva týždne ma už naháňajú títo psi, častokrát už bolo tak, že je koniec. Dnes sa nám ešte piatim podarilo vojsť k jedným veľmi srdečným ľuďom, trocha sa vysušiť, odpočinúť si a najesť sa. Ale čo bude zajtra? Dvadsať metrov od nás chodia Nemci. Cez okno pivnice ich sledujeme. V noci chceme vyjsť, ale kam pôjdeme? Obkľúčenie je príliš tesné. Mnoho mojich dobrých ľudí padlo. Z maďarského územia nás prenasledovali a tu sme sa dostali do pasce. Nevidím východisko.
V myšlienkach som so svojou rodinou, občas myslím aj na vás, dobrých priateľov.
Neviem sa rozlúčiť. Pripadá mi to veľmi ťažko. Najradšej by som písal tento list večne. Čo tu posielam, odovzdaj mojim príbuzným s mojimi blahoželaniami a bozkami na rozlúčku.
Tvojej milej manželke ruky bozkávam. Mojim priateľom odovzdaj pozdrav a nepriateľom moju kliatbu.
Svoju rodinu bozkávam nesčíselnekrát. Objímam Ťa Tvoj priateľ
Karol