Najmä dnešní seniori si pri čítaní tohto príspevku zaiste spomenú na svoje mladé roky strávané s ich obľúbeným a u niektorých aj tajomným spoločníkom, ktorý nazývali jednoducho PAMäTNÍČEK. Mali ho väčšinou dievčatá, ale vlastnili ho aj poniektorí mládenci. Svoj pamätník mala a v príspevku si naň zaspomínala aj pani Ružena Svoreňová z Muráňa. S jeho obsahom sa podelila s čitateľmi Muránskych novín. Koncom júna, na deň Petra a Pavla, oslávila svoje krásne životné jubileum.
Touto cestou jej aj my gratulujeme a želáme jej ešte veľa zdravia a šťastia tak v osobnom živote, ako aj pri tvorbe spomeínaných obecných novín, o ktoré sa už niekoľko rokov stará. Prinášame vám spomínaný príspevok, ktorý vyšiel s titulkom Dialóg s pamäníčkom.
"Pri jarnom upratovaní vstúpil mi do cesty pamätník – polstoročný s kyticou poľných kvetín na obale. Zrejme ešte aj dnes malé školáčky vlastnia takýto klenot – už však zaobalený v ich obľúbenej ružovej, vyšperkovaný rôznymi trblietkami, vyzdobený novodobými symbolmi, ktorým rozumejú len ony samy. Prelistovala som teda ten svoj pamätník z minulého storočia a na počudovanie, slová v ňom mi vôbec nepripadali ako zaužívané detské rýmovačky, skôr také, ktoré skrývajú v sebe rokmi overenú pravdu, životnú múdrosť. „Život 
je krásny, keď ti je milý, chráň si ho, nemáš ho viacej, len raz, preto si ho chráň... Či vieš, čo to znamená? Nezabudni nikdy na to – ani na mňa i keď budeš vzdialená!“ – napísala mi moja NAJ kamarátka ELENKA ĎURČÍKOVÁ. A ja si kladiem otázku, či sa naplnilo toto jej vrúcne želanie. Elenka, náš svet v detstve bol gombička. Niekedy stačil pohľad a zaburácali sme spoločným smiechom. Zhodli sme sa vo všetkom. Vzdialila sa Elenka až do Michaloviec. Ďalšia kamarátka HANKA BEŇOVÁ, s ktorou som sa tiež nikdy nenudila, mi pre spomienku vpísala: „Príroda je najvernejším priateľom a práca najväčším prameňom radosti.“ Hanka, váš rodičovský dom v Muráni už nie je váš. Na dvore už nestojí ani besiedka, v ktorej sme sa radi hrávali. Vaša rodina pestovala rôzne druhy športu a ja som si ich tiež obľúbila. Dnes si zrejme už obidve vystačíme s prechádzkami a možno rýchlejšou chôdzou. Spolužiačka a kamarátka MARTUŠKA SKLENÁRIKOVÁ (1947 - 2013) mi sofistikovane pomocou Sokrata naznačila: „Nie krása telesná, lež duševná je pravou okrasou človeka.“ Duševne krásny ječlovek, ktorý v živote niečo dokázal a nespyšnel. Obe sme obdivovali Karla Gotta a zhodli sa v tom, že je to človek s veľkým Č – jednoducho charakter. Milá Martuška, tvoje dcérky sú krásne aj duševne. Staršiu Dagmarku sme oslavovali spolu v roku 1970 – ja promócie na VŠ a ty jej narodenie. Prajem jej aj v tvojom mene dennodenne stále lepšie a lepšie zdravíčko. Predchádzajúci Sokratov citát vhodne dopĺňa aj výrok mojej bývalej susedky JANKY VRBJAROVEJ: „Nie šperky zo zlata, lež čisté svedomie je ozdobou dievčaťa.“ Nuž Janka, ani taký zlatý šperk od milovaných nie je na zahodenie, ale to čisté svedomie je v každom veku najdôležitejšie. Vždy si bola super dcérou, sestrou, manželkou i kamarátkou. Tvoji najbližší oceňujú, že si aj skvelou a obetavou mamou. Na VIERKU FRANDELOVÚ (1947 – 1976) si už asi spomína častejšie len najbližšia rodina. Vtipne mi v pamätníku radila (1962): „Úsmev daj každému, pusu len niekomu a srdce len jednému.“ Život tejto mojej milej kamarátky z Novej ulice však nebol práve veselý. Zomrela po zákernej chorobe práve v čase, keď som sa ja zoznámila so svojim životným partnerom – pred 40 rokmi vo februári 1976. Ja som sa práve chystala vydávať a ona musela opustiť manžela Viktora, syna Viktorka, rodičov, sestru Ľubku a brata Ferka. Naša kamarátka Vierka vtedy nemala ešte ani 29 rokov. V pamätníku som našla aj záznam inej VIERKY – SPIŠÁKOVEJ z vyšného konca: „Keď Ti mám niečo napísať na Tvoju životnú púť, prajem Ti zo srdca: ŠŤASTNÁ BUĎ!“ Milá Vieročka, už od útleho detstva ti aj ja prajem na tvojich niekedy náročnejších životných cestách veľa šťastia a úspechov, dobré zdravie tebe aj tvojim najbližším, tak ako aj mne priala vaša zosnulá milovaná mamička. Pani MARGITKA VRABCOVÁ (1927 – 2014) mi ako 85-ročná uplietla čiapku a šál – darček (z jej pohľadu) za skvelé Muránske noviny. Priložila aj lístok s textom, ktorý som už mala uložený v pamätníčku. Vyzdvihla v ňom dobrosrdečnosť, múdrosť a nadanie tvorkyne našej obecnej tlače.
Nie každému z pamätníka som dala príležitosť v tomto príspevku. Na prvú stranu som si kedysi napísala: „Môj pamätník v úcte majte, listy z neho netrhajte!“ nikto z neho ani po čase listy nevytrhal, a preto sme si mohli zaspomínať na ľudí, ktorí si zaslúžia moju i našu pozornosť.
Mgr. Ružena Svoreňová"