pod názvom „65 rokov čítate s nami“.

Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave prešla vo svojej histórii rôznymi zmenami. 65 rokov existencie kultúrno-vzdelávacej organizácie v spoločnosti je určitým významným medzníkom. „Počas svojho pôsobenia sa niekoľkokrát sťahovala a menila svoje sídla,“ rozhovorila sa terajšia riaditeľka knižnice Mgr. Iveta Kyselová a pokračovala: „Pracovníci knižnice boli nielen informačnými pracovníkmi, organizátormi aktivít, či bútľavými vŕbami pre svojich používateľov, ale aj vytrénovanými baličmi tisícov kníh, dokumentov a zariadenia. Aj toto môže vidieť široká verejnosť na výstave fotografií, ktoré sme sprístupnili v našich priestoroch, ako aj množstvo ďalších zaujímavých záberov.“

Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave, ako verejná inštitúcia, je informačným a kultúrno-vzdelávacím centrom na Gemeri už 65 rokov. Jej úlohou bolo a je poskytovanie a šírenie informácií, sprostredkovanie prístupu k rôznym dokumentom odborného alebo oddychového charakteru, realizácia rôznych kultúrno-vzdelávacích podujatí pre širokú verejnosť bez ohľadu na vek a vzdelanie. Svojou činnosťou napomáha nielen rozvoju informačnej vzdelanosti, ale ukazuje aj cestu kde a ako správne získavať informácie. V spolupráci s pedagógmi vedie deti i mládež k spoznávaniu tajomstiev v knihách, či k rozvoju čítania.
Prijmite pozvanie do priestorov Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave, Lipová ul. č. 3 v rámci výpožičných hodín na výstavu fotografií o knižnici, od jej vzniku po súčasnosť, pod názvom „65 rokov čítate s nami“, ktorá sa koná pri príležitosti 65. výročia vzniku Okresnej knižnice v Rožňave. Výstava potrvá do 6.10.2016. Vstup je voľný.

Mgr. Tatiana Bachňáková

Na slávnostnom odovzdaní bol prítomný aj Ing. Ivan Ivančin, riaditeľ Odboru implementácie a riadenia Švajčiarskeho finančného mechanizmu Úradu vlády SR. Medzi pozvanými hosťami boli zástupcovia dodávateľských organizácií, starostovia susedných obcí, ďalší členovia projektového tímu a viac ako 1000 obyvateľov obce. Súčasťou slávnostného podujatia bol bohatý kultúrny program, na ktorom sa prezentovali najmä súbory a jednotlivci pôsobiaci priamo v obci. 

Obec Gemerská Poloma bola jednou zo šiestich obcí, ktoré z Programu švajčiarsko-slovenskej spolupráce dostali podporu na výstavbu verejnej kanalizácie a čistiarne odpadových vôd. Zmluva o realizácii projektu bola podpísaná 13. júna 2012. Nenávratný finančný príspevok dosiahol celkovú výšku takmer 6,01 mil. eur. Obec sa spolupodieľala na financovaní z vlastných zdrojov celkovou čiastkou viac ako 251 tis. eur. Po absolvovaní potrebných procesov obstarávania sa 3. marca 2014 uskutočnil prvý výkop kanalizácie a 23. marca 2014 bol slávnostne osadený základný kameň stavby. Všetky časti stavby boli úspešne ukončené a skolaudované v auguste 2016, kedy zároveň bola ČOV a kanalizácia spustená do skúšobnej prevádzky. Hlavným zhotoviteľom stavby bola firma Ing. Vladimír Maduda-PLYSPO.

Počas projektu sa vybudovalo celkovo takmer 10,5 km kanalizácie a 3 km domových prípojok, na ktoré sa môže pripojiť viac ako 550 domácností a subjektov. Po stavbe bolo obnovených takmer 20 tis. m2 miestnych komunikácií. Okrem výstavby ČOV a kanalizácie obec v rámci projektu zakúpila aj technické vybavenie, ako napríklad traktor s čistiacou cisternou na údržbu kanalizácie, záložné generátory na zabezpečenie chodu ČOV a čerpacích staníc a iné.

„V súčasnosti prebieha napájanie sa domácností na kanalizáciu a skúšobná prevádzka čistiarne odpadových vôd. Celý zrealizovaný projekt výrazným spôsobom ovplyvní kvalitu života v obci,“ povedal starosta Miroslav Michalka.   

Občania obce Gemerská Poloma ďakujú všetkým, ktorí podporili a spolupodieľali sa na realizácii tohto stavebného diela a pomohli tomu, aby dnešné i budúce generácie obyvateľov mohli žiť v zdravšom životnom prostredí.

D. Červenáková

 {oziogallery 533}

zabávali a keď už koncom leta, po dožinkoch a medzi vinobraním nebolo toľko roboty na poli a na gazdovstve, tak v dedinách organizovali tancovačky,“ uvádza Mária Ferenczová z Gemerského osvetového strediska. Gemer je kraj bohatý na prírodné krásy, historické pamiatky, ale je tu aj pestrý a rozmanitý folklór, ľudové zvyky a tradície, ktoré dodnes naďalej uchovávajú a šíria súbory a skupiny z celého okresu. Jedným z folklórnych kolektívov, ktorý sa venuje spracovaniu a prezentácii folklóru južného Gemera a Palóckeho regiónu je súbor Borostyán z Drnavy. Počas svojho pôsobenia prezentoval súbor tanečný na rôznych prehliadkach i festivaloch nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku či Poľsku. Pozývame Vás prežiť príjemný večer uprostred týždňa a potešiť sa ľudovými tancami a hudbou. Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Vstupné: 2.- €
D. Lacková

historickej hudby európskych regiónov.

„Festival Ars Antiqua Europae in Via Gothica tohto roku podporuje Fond na podporu umenia. Dramaturgia festivalu sa orientuje okrem gotických chrámov opäť aj na priestory Domu tradičnej kultúry Gemera v Rožňave, kde budú môcť diváci absolvovať prednášky a hudobné produkcie na tému gotické umenie. Tohto roku navštívime po prvýkrát aj priestory evanjelického kostolíka v Brdárke,“ hovorí riaditeľka Gemerského osvetového strediska Helena Novotná.

„Festival začíname v netradičnom termíne, už vo štvrtok 22. septembra 2016 o 18.00 hodine sprievodným programom,  ktorý organizujeme v rámci nášho nového projektu Osobnosti Gemera. „Rozpravy a melódie Gotickej cesty“ s historičkou Editou Kušnierovou v priestoroch Domu tradičnej kultúry Gemera priblížia zaujímavosti, ale aj súčasnú problematiku Gotickej cesty. Zároveň sa môžeme tešiť na hudobné ukážky, ktoré budú prezentovať hudobníci Marieta Roxerová a  Peter Henriczy na flaute a gitare,“ pokračuje Helena Novotná.

„Novinkou tohtoročného festivalu je zmena už tradične známeho dejiska otváracieho koncertu. Nebude to evanjelický kostol v Štítniku, ale Katedrála Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave. V tento prvý festivalový deň prostredníctvom barokových melódií oficiálne otvorí festival moderátorská dvojica Zuzana Bobríková a Juraj Genčanský. Mladé dynamické teleso Sinfonietta Bratislava predstaví program „Slávni barokoví velikáni“, kde zaznejú diela známych autorov Antonia Vivaldiho, Johanna Pachelbela a Johanna Sebastiana Bacha. Orchester je známy farebným a dynamickým štýlovým prevedením skladieb a vysokou zanietenosťou pri interpretácií hudobných diel, čo predpovedá skutočne kvalitný hudobný zážitok,“ dopĺňa informácie Mária Hlaváčová, odborná pracovníčka Gemerského osvetového strediska.

V sobotu 24. septembra festival po prvýkrát navštívi obdivuhodné priestory Evanjelického kostola v  Brdárke. V roku 2015 tu bol opravený a zreštaurovaný organ, ktorý je dielom majstra Wallachyho z roku 1762. Táto národná kultúrna pamiatka bola doladená a súčasne je pripravená na koncertovanie. O 14.00 hodine si tu prídu na svoje priaznivci organovej hudby a budú si môcť vypočuť „Skladby starých majstrov a evanjelické chorály z archívnych partitúr“ v podaní Daniela Gdovina, odborníka na organovú hudbu. Tento koncert doplní vokálna skupina G4 z Rožňavy.

V nedeľu 25. septembra sa presunie program opäť do domácich priestorov Domu tradičnej kultúry Gemera. V spoločenskej sále dvojica gitaristov Timotej Závacký a Miguel Antonio Garcia Rangel zaujme divákov festivalu svojou veľkolepou hrou na gitaru dielami z obdobia renesancie. „Miguel Antonio Garcia Rangel pochádza z Mexika a hru na gitaru vyštudoval u svetovo uznávaných autorít, súčasne sa venuje výskumu rozšírených techník hry na gitare. Timotej Závacký je rodák zo Spišskej Novej Vsi a vo svojom mladom veku má za sebou už mnoho úspechov na Slovensku, ale i v zahraničí. Táto výnimočne nadaná dvojica umelcov spríjemní umelecký zážitok aj v Čečejovciach v Reformovanom kostole o 17.00 hodine,“ dodáva Mária Hlaváčová.

Po dvoch rokoch rekonštrukcie Expozície klávesových hudobných nástrojov v Letohrádku Dardanely v Markušovciach sa festivalový program opäť vráti do týchto prenádherne vynovených priestorov. O 18.00 hodine ukončí festivalový deň barokové duo Duet le anam zo Slovenska. Klaviristka Zuzana Králiková Pohůnková a violončelistka Karolína Zivalíková, pre ktoré je komorná hudba vášňou, si pre koncert v Markušovciach vybrali barokové variácie autorov Willema de Fescha, Georga Philippa Telemanna, Niso Ticciatiho.

„15. ročník Ars Antiqua Europae in Via Gothica v tomto roku slávnostne ukončíme v Evanjelickom kostole v Štítniku 26. septembra o 18.00 hodine so Symfonickým orchestrom Lyra z Maďarska pod vedením dirigenta Józsefa Balogha s programom „Na európskych cestách“. Priestory kostola zaplnia hudobníci, ktorí umenie nadovšetko milujú. V ich repertoári nájdeme zriedkavo hrané diela hudobnej literatúry, a my veríme, že kvalitný umelecký zážitok spojený s atmosférou kostola plného vzácnych historických artefaktov bude naozajstnou lahôdkou tak pre oči, ako aj dušu divákov,“ končí rozprávanie o tomto ojedinelom festivale starej hudby na Gotickej ceste riaditeľka GOS Helena Novotná.
Podujatie z verejných zdrojov finančne podporil Fond na podporu umenia.

Mgr. Mária Hlaváčová

či osobných záujmov politických štruktúr. Záujmy miestneho obyvateľstva týchto regiónov, na ktoré sa mimochodom nikto nepýtal, ostali zabudnuté. 

Má dnes ešte význam hovoriť o historickej identite týchto regiónov...? Realita je neúprosná, o.i., chýba politická vôľa naprieč celým politickým spektrom. Nateraz sa musíme zmieriť, že niet už Gemerčanov, Malohontťanov, sú iba občania okresov do ktorých boli historické regióny bezhlavo rozparcelované (Rožňava, Revúca, R. Sobota, Brezno). V širších územných súvislostiach sú občania týchto okresov občanmi krajských samosprávnych územných celkov: Košického a Bansko Bystrického (KSK a BBSK). Napriek tomu v ľuďoch podnes rezonuje pocit príslušnosti k týmto umierajúcim historickým regiónom, ktorých obyvateľstvo bolo prepojené spoločnou kultúrou, náboženstvom s gemerskými kostolíkmi, nárečím, etnografiou, gurmánskou kuchyňou, starobylými cintorínmi, múzeami, poľnohospodárskou, remeselnou a priemyselnou výrobou, prirodzenou susedskou príbuznosťou... 

Má ešte zmysel viesť zápas o návrat historickej identity týchto regiónov, ktorá im bola ukradnutá politickým rozhodnutím ? Dnes, ľudia Gemera i Malohontu, okrem tých, ktorí odišli do sveta, zápasia o prežitie a balansujú v neistote, čo bude zajtra... Ich jedinou reálnou šancou je mobilizovať ľudské racionálne a emocionálne bohatstvo domáceho intelektuálneho, remeselného a odborného potenciálu. Godot, nepríde na Gemer a Malohont  najbližších 100 rokov. Pomôžme si sami! 

Nateraz bude asi optimálne sústrediť sa na vytváranie povedomia príslušnosti k okresu, doline (mikroregióny), mestečkám a dedinám. Kultúrne cielený patriotizmus je jednou z hybných motivačných síl pri riešení dnešnej sofistikovanej politickej a ekonomickej reality, tam kde žijeme.  

Ľudovít Ján Šomšák

v dňoch 24. – 25. septembra 2016 v Dome tradičnej kultúry Gemera v Rožňave.

„Na tohtoročnom workshope predstavia svoje umenie paličkovania nadšenci z rôznych miest Maďarska, Poľska a Slovenska v rámci medzinárodnej výstavy. Náš región zastupujú členky Klubu paličkovanej čipky pri Gemerskom osvetovom stredisku v Rožňave," informuje Valéria Munková, referentka Gemerského osvetového strediska.

Všetky aktivity pripravované v rámci podujatia - tvorivé dielne, výstava a výmena skúseností, ale aj prednášky či koncerty budú zaujímavé nielen pre účastníkov, ale aj pre verejnosť. Otvorenie medzinárodného stretnutia sa uskutoční 24. septembra 2016 o 9,00 hodine.

Výroba čipiek paličkovaním patrí medzi najnáročnejšie textilné techniky, ktorá sa na Slovensku objavila už v 16. storočí hlavne v baníckych oblastiach, kam sa dostala vplyvom nemeckej kolonizácie. Pôvodné vzory paličkovanej čipky časom ľudia začali meniť, pretvárať a tvorili vlastné vzory podľa svojich potrieb a vkusu. Tak vznikali tradičné regionálne čipky. Históriu a súčasnosť paličkovanej čipky z Banskej Hodruše priblíži Mgr. Helena Soboslayová, odborná pracovníčka Pohronského osvetového strediska Žiar nad Hronom.

Účastníci sa oboznámia s dejinami kremnických čipkárskych školských dielní, ktoré vo veľkej miere prispeli k rozvoju čipkárstva v Uhorsku. V roku 1884 vznikla špecializovaná čipkárska škola, ktorej sídlom od roku 1889 bolo práve mesto Kremnica. Základom kremnickej uhorskej kráľovskej štátnej čipkárskej školy boli čipkárske dielne, ktoré boli založené s cieľom zvýšiť kvalitu čipiek. Ako sa v regióne rozvíjali a pracovali čipkárske dielne účastníkom priblíži Mgr. Lucia Krchnáková, PhD., pamiatkarka Múzea mincí a medailí v Kremnici.

Prvé zmienky o čepcovej čipke sú približne z polovice 19. storočia. Čepcová čipka, ktorá  pozostáva zo záušníc, venca kvetov, krajíka a oplietky, sa postupne menila a vyvíjala. S historickým priebehom zmien a zaujímavými tradičnými časťami čepca účastníkov oboznámi Mgr. Angela Czintelová, vedúca Klubu paličkovanej čipky pri Gemerskom osvetovom stredisku v Rožňave.

V nedeľu 25. septembra 2016 o 9.00 hodine odznie posledná, veľmi zaujímavá prednáška pod názvom Od ľahu po plátno v podaní tkáčky Ľubomíry Žilkovej z Kokavy nad Rimavicou, ktorá priblíži účastníkom ako sa z malého ľanového semiačka tradičným spôsobom spracovania stane ľanový výrobok. Tvorivé dielne počas tohtoročného podujatia budú zamerané na tradičnú gemerskú paličkovanú čipku a na vzory kremnických a hodrušských čipiek.

„Každý kto navštívi naše podujatie spozná krásu regionálnych paličkovaných čipiek, jemnosť a dokonalosť čipiek z Maďarska a mnohostrannú využiteľnosť poľskej čipky v súčasnom prostredí,“ dodala Valéria Munková. Podujatie je realizované vďaka finančnej podpore z verejných zdrojov Fondu na podporu umenia.

Bc. Valéria Munková

PLAGÁT WORKSHOPU

z ZŠ I. B. Zocha v Revúcej k rozhodnutiu venovať finančnej gramotnosti v škole  zvýšenú pozornosť. Škola bola z jednou prvých základných škôl na Slovensku, kde sa predmet Finančná gramotnosť začal vyučovať ako samostatný predmet. Žiaci školy majú možnosť získať certifikát finančnej gramotnosti v celoslovenskom  programe Viac ako peniaze. Podľa inovovaného Školského vzdelávacieho programu už terajší šiestaci budú mať možnosť vžiť sa do role spotrebiteľov, ktorí rozhodujú o svojich financiách. 

Pri príležitosti Dňa finančnej gramotnosti, ktorý si na Slovensku pripomíname 8. septembra, žiaci druhého stupňa okrem testu finančnej gramotnosti plnili najmä praktické aktivity. Mali rozhodnúť o výhodnosti akciových ponúk pobytov, zhodnotiť, či zobrazené produkty obsahujú všetky povinné informácie pre spotrebiteľa, ale mali aj čo najvýhodnejšie nakúpiť lyžiarske vybavenie. Ako bonus navrhovali tisíceurovú bankovku.
V aktivitách sa darilo najmä žiakom vyšších ročníkov, čím sa odzrkadlil a potvrdil význam výučby finančnej gramotnosti ako samostatného predmetu.
Mgr. Andrea Tokárová

mať svoj vlastný idol, inšpiračný zdroj, svojho favorita, na ktorého sa chce podobať. V súčasnom pretechnizovanom svete plnom rýchlych informácií nie sme schopní ich všetky vnímať, vstrebať a spracovať. Z medziľudskej komunikácie sa stráca osobný kontakt, životné energie, ktoré vibrujú a odovzdávajú nehmotné, ale veľmi dôležité informácie," približuje zámer projektu riaditeľka GOS Helena Novotná, a pokračuje „projekt Medailón osobnosti Gemera chce ponúknuť divákom v osobnej otvorenej diskusii stretnutie s mimoriadnymi osobnosťami regiónu, ktoré svojou prácou a životom prekonali jeho hranice.
„Program podujatia má snahu byť medailónom pozvanej osobnosti, moderovaným rozhovorom so spoluúčasťou publika a zároveň odprezentuje tiež regionálneho hudobného hosťa. Tentokrát to budú Rožňavčania Marieta Roxerová a Peter Henriczy,“ informuje Dana Lacková z Gemerského osvetového strediska.
„Veríme, že v rámci tradičnej kultúry Gemera toto naše nové podujatie rozšíri žánrovú ponuku Gemerského osvetového strediska o nový rozmer. Zaujímavé informácie zo života a o živote ľudí, ktorí svojou energiou pohli Gemerom, zas rozšíria pohľad na potenciál jedného ľudského bytia,“ hovorí riaditeľka GOS Helena Novotná.
Podujatie z verejných zdrojov finančne podporil Fond na podporu umenia.
Vstup voľný.

Dana Lacková

II. trieda: FK Štítnik - Gem. Poloma 8:1, Lipovník - Čoltovo 6:1, Pača - Jovice 1:2, Krh. Podhradie B - ŠK Štítnik 1:3, Brzotín - Rakovnica 0:1.

I.trieda dorast: Dobšiná - Gem.Hôrka 2:13, Rožň. Bystré - Dlhá Lúka 10:1, Betliar - Plešivec 0:2.

I.trieda žiaci: Drnava - Gem. Poloma 1:6, Plešivec - Slavošovce 0:4,

ŠTK oznamuje termín konania turnaja prípraviek: Skupina A: Rudná, Jablonov n/T, Slavošovce, Skupina B: Vyšná Slaná, Vlachovo, Dobšiná, Skupina C: Gemerská Poloma, Honce, Nižná Slaná, Skupina D: Dlhá Ves, Gemerská Hôrka, Kružná.

Termíny pre jesennú časť: 1.kolo- 24.9.2016
2. kolo- 1.10.0016
3. kolo- 8.10.2016
4. kolo- 15.10.2016

Termíny pre jarnú časť: 5.kolo- 6.5.2016
6. kolo- 13.5.2016
7. kolo- 20.5.2016
8. kolo- 27.5.2016
UHČ: sobota 9.30hod
Štart hráčov: V súťaži štartujú hráči narodení po 1.1.2006 a mladší na súpisku potvrdenú lekárom a klubom.
Systém turnaja: Hrá sa v skupinách každý s každým, dvojkolovo(jar/jeseň) na základe vyžrebovania, resp. dohody klubov, ktoré si dohodnú FK a oznámia na
ŠTK.
Hrací čas: 1x25min
Výsledky turnajov nahlasovať emailom na obfzroznava [zavináč] stonline [bodka] sk

ŠTK súhlasí so zmenou termínu stretnutia I.trieda dorast Gemerská Hôrka – Krasnohorská Dlhá Lúka na 15.9.2016 o 10:00hod po vzájomnej dohode

ŠTK súhlasí so zmenou termínu stretnutia I. trieda žiaci Slavošovce – Drnava 15.9.2016 o 16:30 po vzájomnej dohode.

Zo zasadnutia DK dňa 14.9.2016

Zastavenie činnosti za ČK:
DK8-16/17 – Adrián Seres /1378614/ FK Plešivec 37/2 = 1 zápas + 5.- €
DK9-16/17 – Matúš Hatvánik /1278465/ TJ Tatran Betliar 37/2 = 1 zápas +5.- €

DK pozastavuje všetky transfery ŠK Baník Štítnik na základe nepredloženie dokladu o zaplatení tabuľkovej hodnoty hráčov pre FK Baník Štítnik. DK vyzýva ŠK Baník Štítnik o predloženie dokladu do 21.9.2016 pod ďalšími disciplinárnymi následkami. +10.- €.

DK trestá TJ Sokol Gemtex Rudná finančnou pokutou 50.- € pre TJ Zlatý Klas Dlhá Ves za nenastúpenie na zápas 6.kolo I.trieda Dlhá Ves – Rudná doklad
o zaplatení predložiť na DK do 14 dní +10.- €

DK trestá TJ FO Vlachovo finančnou pokutou 50€ pre OTJ Honce za nenastúpenie na zápas 6.kolo I.trieda Honce – Vlachovo doklad o zaplatení predložiť na DK do 14 dní +10.- €.

MRK ObFZ upozorňuje FK na nový Registračný a prestupový poriadok SFZ platný od 7.2016. Viac na www.futbalvsfz.sk. V novom RaP poriadku SFZ Vás upozorňujeme na oblasť: transfer - výchovné - odstupné - registračné obdobie - štart hráčov.

ObFZ Rožňava

internátu, protiľahlá strana bola oddelená od ulice vysokým murovaným plotom, z vnútornej strany lemovaným radom vysokých majestátnych košatých stromov, zadná strana drôteným pletivom a za ním záhradkou. Plocha ako stvorená na športové ihriská, priam sa núkala na urobenie klziska. Od nápadu nebolo ďaleko k realizácii, nádejní hokejisti začali uvažovať aj o postavení drevených mantinelov, aby každú chvíľu nemusel hľadať puk zaborený v snehu.

Hlavným organizátorom zriadenia klziska bol učiteľ Henzely. My študenti, nadšení myšlienkou na trávenie voľného času pohodlným korčuľovaním, sme sa veľmi aktívne do toho zapojili. Noc čo noc sme svedomite polievali ľad, až nakoniec vznikla hladká ľadová plocha, s rozmermi a kresbou hokejového ihriska, zodpovedajúceho požiadavkám pravidiel. Osvetľovali ho štyri rady lámp, nainštalovaných spolužiakmi zo strojníckej triedy, ktorí sa dobre vyznali aj v elektrike. Okrem osvetlenia rozmiestnili na stĺpoch aj reproduktory, z ktorých sa rozliehala gramofónová hudba na spríjemnenie rytmu korčuliarov.
Boli sme pyšní na naše klzisko, okrem povinných tréningov s vervou sme sa po ňom preháňali, robili hada a prudkým otočením a zastavením prvého, posledný sa doslova katapultoval a keď sa neudržal, pekne nám pozametal ľad. Najkrajšie bolo večerné korčuľovanie. Vystrájali sa rôzne pestvá, dievčatám sme podrážali nohy, vrkoče sme im prehadzovali, naháňali sme sa, niektorí skúšali krasokorčuliarske figúry často s neslávnym zakončením. Ani sme sa nenazdali, aká bude odozva. Mládež z mesta sa začala doprosovať vstupu na ľad, nuž vo večerných hodinách sme ľad otvorili našim priateľom, priateľkám a známym. Nakoniec naše klzisko navštevovalo viac ľudí ako oficiálne mestské klzisko, ktoré bolo voči stredu mesta trochu excentricky situované a vstupné na náš ľad bolo v podstate symbolické, kto nemal, či nechcel, nedal.

V jednu januárovú nedeľu sme išli hrať na turnaj o Pohár oslobodenia Levoče. Okrem našej PŠB boli tam družstvá Levoča, Spišské Vlachy a Spišská Sobota, ale napriek našim dobrým výkonom, predovšetkým Smatanu, Kutného, Samaka či Mariana Slavkaya, sme obsadili len druhé miesto (o skóre). Ako mi pripomenul môj brat Marian, to bol náš najväčší úspech. Spišskú Sobotu sme porazili, so Spišskými Vlachami sme remizovali. S Levočou sme už viedli 2:0 a v poslednej tretine, za pomoci rozhodcu pána Gáliho, sme prehrali 2:3. Spišským Vlachom zabezpečil remízu jeden hráč, ktorý vysielal od modrej čiary bomby na našu bránku. Brankár Kubalík hodil aj hokejku na ľad a chytal rukami. Levoča nebola kompletná, starší hráči robili totiž usporiadateľov a tak Spišské Vlachy im dali „nakladačku“ a pohár vyhrali. Turnaj sa skončil a naše slávne mužstvo, so svojimi vakmi naplnenými primitívnou hokejovou výbavou, doprevádzané skalnými fanúšikmi - spolužiakmi, sa pobralo peši na železničnú stanicu.

„Do odchodu motorky sú ešte skoro dve hodiny,“ poznamenal niektorý z nás. Mali sme dosť času, a tak sme sa pomaly vliekli cestou k stanici. Ako ináč, nadávali sme na rozhodcu, vykladali si aké vyložené šance sme nepremenili, ako nás faulovali, aké šťastie mali, keď naše perfektné strely len o vlások minuli ich bránku, či odrazili sa od tyče smerom von, len kúštik chýbalo, aby sa puk zatrepotal v sieti, a z našich úst sa chrlil dôvod za dôvodom.
Cestou nám padol pohľad na tabuľu s nápisom Reštaurácia u Fajxa. Celkom vysmädnutí zastavili sme sa na limonádu, ale niektorí si dali pivo. Niekto nám doniesol štipendium, takže sme si mohli trochu dovoliť. V zápasoch sme stratili veľa vody, bolo ju treba doplniť. Smäd sme si uhasili, ale čo robiť, keď máme do odchodu ešte toľko času?

„Chlapci, majú voľný biliard, poďme si zahrať,“ zahlásil Marian.
Súhlasné stanovisko nedalo na seba dlho čakať. Nahrnuli sme sa k stolu, odborne natreli tága, postavili gule, hra sa začala. Športový duch v nás postupne rozpútaval stále intenzívnejšiu hráčsku vášeň. Jednému sa darilo lepšie, inému horšie a naopak.

„Veď o niečo hrajte, nielen tak naprázdno,“ doľahol čísi hlas z publika.
„Tak o čo ideme hrať?“ začali sa handrkovať hráči.
„Majú tu dobré likéry,“ zahlásil jeden z našich fanúšikov, “tak o štamperlíky“.

A bolo to na svete. Dohodli sme sa, že porazený zaplatí rundu víťazom. Hra sa stávala zaujímavejšou, náruživejšou a akosi sme prestali vnímať čas. Jedna runda sa vypila, ach aké to bolo lahodne sladučké..., máme polhodiny času, tak ideme ešte jednu hru. Špičky tág sa starostlivo mastia modrou kriedou, gule štrngajú, kibici našepkávajú ako na to, a vravy plná reštaurácia. Pozriem na hodiny a do odchodu motorky sú už len dve minútky. Bleskove berieme svoje vaky, ideme platiť vrchnému, ale už beznádejne spomaľujeme aktivitu, vidiac zbytočnosť našej námahy, zmeškali sme. Nuž čo? Po chvíľke váhania a bezradnosti sme precitli do skutočného postavenia.

Kto by nečinne čakal dve hodiny? Hra sa znovu rozpútala. Tágami postrkované gule na vyhliadnuté ciele štrngali, sem-tam zo stola aj vyskočili, ale robili radosť hrajúcim. Smiech, vrava a fandenie honosnej diváckej kulisy, už aj z radov miestnych občanov, sa rozliehali nielen okolo stola, ale po celej reštaurácii. Hra gradovala a úmerne s tým stúpal aj počet štamperlíkov vábivého sladkého likéru. Nálada sa stupňovala, všetkým bolo dobre a veselo. V zápale hry a zníženou ostražitosťou sme zmeškali aj ďalší odchod motorky a ostala nám už len jediná možnosť - posledný spoj do Spišskej Novej Vsi o desiatej večer.
Hrali sme až do záverečnej a v dobrej nálade sme sa odobrali na stanicu. Po polhodinke čakania sme nastúpili do jediného vozňa. Celí rozjarení, symbolicky sme na plné hrdlá spustili pesničku Tam okolo Levoči... v šarišskom nárečí. Rozliehala sa po celom vozni, prerušovala hukot motora a typický klepot kolies o spoje koľajníc ju doprevádzal ako bubon a basa v kapele. Postupne nadšenie, únavou, ale i miernym omámením, klesalo až takmer do úplného ticha, občas prerušeného nejakou poznámkou alebo žartom. Začalo sa nám driemať. Harichovce viacerí z nás už ani nezaregistrovali, keď nás zrazu zobúdza hlas sprievodcu.
„ Konečná, chlapci, vystupovať a kde ste sa tak doriadili?“

Našťastie sme bývali v internáte hneď oproti železničnej stanici, predtým to boli kasárne, teraz podnikové riaditeľstvo Spišských železorudných baní na poschodí a internát priemyselnej školy na prízemí, spolu s kuchyňou a jedálňou.
Vystúpili sme do studenej noci, okolie plné snehu, len z chodníkov a z cesty bol odhrnutý. Rozbehli sme sa cez cestu k internátu, ale od tej chvíle sa už na ďalšie nepamätám. Viem to len z rozprávania chlapcov na druhý deň. Vraj som pred bránou padol do vysokého snehu, športový vak som mal pod hlavou, asi som naň padol. Môj brat Marian a ďalší spolužiaci pribehli za mnou a snažili sa ma zdvihnúť.

Po napísaní tejto príhody, poslal som ju bratovi Marianovi na pamiatku, vrátane nie príliš kvalitnej fotografie. Požiadal som ho, aby mi poslal svoju kvalitnejšiu fotografiu. Poslal ju aj s dopisom, v ktorom uvádza na pravú mieru to, čo sa vtedy udialo. Napísal to v šarišskom náreči takto:

Po turnaju sme dostali dobrý guľáš a potom sme išli na schujdy do Faixa. Neznam, že kto nam donesol štipendium a tak u Faixa še hral biliard o štamperliky (orechovy, pomarančovy a kavovy liker). Liker še pil dobre a najlepši študent z II. C. tredy tak še opil, že na cesce domu zbytkami guľašu a likeroch dekoroval vagon levočanky, potom zaspal. Ked sme došli do Spišskej, sme ho zobudzili a vyterigali z vagóna aj s výstrojom. Pred stanicu mu dačo ruplo v hlave. Začal ucekac ku internátu, ale pred bránu na cesce spadnul tak ščešlivo, že hlava mu padla na vak. Pokym sme došli ku nemu, tak už chrápal. Ked sme ho chceli postavic, tak caly nasraty kričel “necahajce zo mne deku“. Myšľel sebe, že už špí v posceli. Práve vyšol z brany profesor Haberland, ale dakto mu vyšvetlil, že sme dobre reprezentovali školu, ale jeho miláček še opil. To bulo raz za dva roky, co nam to na hodzine nevytykal. „Tak pán doktor, len treba napisac pravdu, jak to bulo.“ Aj tak to boli naše najkrajšie roky študentstva.

Nakoniec som sa ráno zobudil v našej izbe, ale v hlave mi hučalo ako v kompresorovni. Na hodine matematiky sme boli plní očakávania, ako profesor Haberlandt zareaguje. Boli sme prekvapení, že nám to nevytýkal. Tak to dopadlo s chlapcami, nezvyknutými na alkohol. Chutil im sladký likér, veď od neho sa nemôže nič stať. Zapôsobil však znenazdajky a zákerne, na niektorých menej, na iných viac, ale ja som si odvtedy dával veľký pozor na sladké klamlivé likéry, iskrivé šampanské, ostré poldecáky či pollitríky speneného piva, v lákajúcich zarosených pohároch.

Mne utkvel v pamäti najviac tento zápas v Levoči. V sezóne 1952 - 53 sme už boli dosť zrelým mužstvom. Hrali sme veľa zápasov a boli sme obľúbeným mužstvom v Spišskej, ale aj v Levoči. Do Levoče nás pozývali skoro každý týždeň. Mužstvu z Levoče sme v rámci tréningov robili sparingpartnera. Pán Galy bol nižšieho vzrastu, ale zato vynikajúci korčuliar a hokejista. Bol to hrajúci tréner mužstva Levoče. Raz sme prišli na priateľský zápas v rámci tréningu. Mali sme početné obecenstvo, ako na riadnom zápase. Pán Galy bol rozhodca. Prvú tretinu sme vyhrali v pomere 1:0 a v druhej sme viedli 2:0. Levočania sa trápili. Pán Galy vykrikoval na svojich zverencov veľmi srdnato: „Ta to co je z vami, špice? Hrajece jak keby sce buli z ľekvaru. Šak tote dzeci vas vypašu.“ Asi 7 minút pred koncom druhej tretiny Levoča prehrávala 0:3. Starý Galy stratil nervy. Mal niečo okolo 33 rokov, ale nám sa zdal už starý. Strhol z krku píšťalku priviazanú na šnúrke a korčuľoval k levočskej striedačke. Píšťalku dal jednému chlapovi, bol to asi pomocný tréner, aby viedol zápas. Sám si zobral hokejku, poobzeral si ju, pomaly korčuľoval a postavil sa na buly, kde prerušil zápas. Bol iba v normálnom dennom obleku, tak ako rozhodoval. Jeho príchodom sa zápas zmenil. Rýchle kľučky a presné prihrávky z jeho hokejky nás trošku zaskočili. Pred záverom tretiny znížili na 1:3. Boli sme radi, že tretina končila.
Cez prestávku sme nešli do kabíny, iba sme ostali na striedačke. Z levočskej striedačky bolo počuť kázanie mužstvu riadne zvýšeným hlasom. My sme sa tiež radili o taktike. Prišli sme na jedno. Galy je veľmi rýchly a obratný. Milan Mecko, s ktorým som hral v obrane, hneď navrhol, že ho zoberieme dva až trikrát do „mlyna“ a on skrotne. Mali sme to nacvičené na takých hráčoch, ktorí sólovali. Pri prieniku do tretiny sme vykorčuľovali proti nemu a medzi sebou sme ho stisli. Obyčajne stratil puk a útok bol zažehnaný. Milan bol odo mňa o hlavu vyšší, silnej postavy, vážil 80 kíl. Bol z Popradu a hokej hrával odmalička. Bol veľmi dravý a popudlivý. Ja som ho krotil: „To nie je dôležitý zápas, je to tréning. Pán Galy ich chce trochu vycibriť. Nemá ani výstroj, je iba v šatách, môžeme mu ublížiť.“ Milan odporoval: „Načo potom ide hrať, keď s ním musíme jednať ako v rukavičkách, takto to ešte prehráme.“ „Tak prehráme, na víťazstve nezáleží. Ublížime mu a viac nás na zápas nepozve. Kde nám urobia takú hostinu? Obložené veľké krajce chleba, natreté maslom, šunková saláma, uhorčičky, čajíček so sirupom, ešte aj nejaké korunky nám dajú, čo značne presiahne cestovné na motorku Levočanku,“ povedal som. Ostatní prikývli a doplnili ma, že raz na večernom priateľskom zápase sme dostali aj guláš. Organizátori k nám boli stále milí a povzbudzovali nás. „Len sa najedzte chlapci, v internáte také nemáte.“ Mali pravdu. V tretej tretine pán Galy roztočil kolotoč, ostatní sa tiež prebudili. Začali hrať s veľkým nasadením. Levočský fanúšikovia začali vykrikovať: „Civil na ihrisku!“ Skandovali to až dovtedy, kým pán Galy nešiel na striedačku, kde stiahol dres z nejakého náhradníka a natiahol si ho na kabát obleku. Hralo sa ďalej. Nakoniec Levoča horko-ťažko vydrela víťazstvo 4:3, za pomoci náhradného rozhodcu. Uznali sme, že ešte sme nevideli Galyho tak hrať.

Končil sa školský rok. Už som mal v rukách umiestenku do Ostravy, keď niekto zaklopal na dvere našej triedy. Jeden spolužiak skočil ku dverám a rozprával sa s niekým. Obrátil sa ku mne, že ma hľadajú dvaja páni. Vypýtal som sa od prednášajúceho a vyšiel na chodbu. Čakali ma tam pán Heveši s pánom Galym. Pán Heveši bol otec športu v Levoči a pána Galyho už poznáme z hokeja. Oslovili ma, že sa prišli dohodnúť, aby som prišiel hrať hokej za Levoču. V levočskom mužstve som mal priateľov Fera Vargu, s ktorým som bol v učilišti, aj Dr. Vargu, ale aj ostatných. Hrávali sme proti sebe tvrdo, ale vždy fair play. Pán Galy hovoril aj o tom, že rozprával s hráčmi, ktorí ma poznali a povedali, že by som dobre zapadol do mužstva. Povedal mi, že dobre korčuľujem a postupne ho môžem nahradiť v strede útoku. Bol som v rozpakoch. Takú ponuku som neočakával. Hokej som hral z radosti, ale baníctvo bolo pre mňa vytýčená životná cesta. Opýtal som sa ich, čo by som v Levoči robil. Pán Heveši povedal, že nejakú robotu mi nájdu v komunále. Duša krtka sa vo mne vzbúrila. Krt v komunále. Zdalo sa mi to až smiešne. Slušne som povedal, že som skončil priemyslovku a chcem pracovať ako technik v baníctve. Umiestenku mám do Ostravy a verím, že tam si hokej v nejakom mužstve zahrám. Moje rozhodnutie rešpektovali, popriali mi veľa dobrého a rozlúčili sa so mnou.
Môj sen o hokeji sa rozplynul. Nastúpil som v Ostrave na šachtu Peter Bezruč. Mali sme tak náročnú prácu, že na zimnom štadióne som vôbec nebol ani na hokejovom zápase, nie žeby som si hokej zahral. Mojou náplňou života sa stala šachta. O tom však napíšem až neskôr.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

sa žiak učí novým vedomostiam pri riešení rôznych úloh a problémových situácií. Zručnosť čítať má pre žiakov veľmi dôležité postavenie vo všetkých predmetoch. Samotná zručnosť čítať nestačí, podstatné musí byť, aby žiak text vnímal a rozumel mu.

Školský rok 2016/2017 je Rokom čitateľskej gramotnosti. V Základnej škole Ivana Branislava Zocha v Revúcej sa 8.9.2016 uskutočnil prvý projektový deň pod názvom Učiaca sa škola, zameraný na rozvoj čitateľskej gramotnosti. Cieľom dňa na 1.stupni bolo dosiahnuť, aby sme u žiakov rozvíjali základnú čitateľskú gramotnosť. Ide o schopnosť žiaka čítať a porozumieť významu prečítaného textu, riešiť úlohy vyplývajúce z textu, vedieť správne spájať vedomosti aj z iných predmetov a úspešne vyriešiť úlohy.

Žiaci na druhom stupni si v tento deň pomocou testu overili svoje čitateľské zručnosti. V ďalšej časti dňa z kníh zo školskej knižnice si preverili pochopenie a reprodukciu základných informácií z textu. Pri hodnotení aktivít si žiaci uvedomili, že čitateľská zručnosť nie je len záležitosťou slovenského jazyka, ale je súčasťou celého života. Máme čo robiť, aby sme sa naučili čítať s porozumením. Prvé úlohy už majú žiaci úspešne za sebou, no čakajú ich ďalšie úlohy a dobrodružstvá za poznaním a bádaním po nových vedomostiach.
Mgr. Alica Kočišová, Mgr. Jaroslava Koňuchová

Ale tam ho z politických a sociálnych dôvodov neprijali. Tak sa po skončení ľudovej školy prihlásil do práce v bani. Sotva štrnásťročný pomáhal matke pri výchove súrodencov a pri riešení finančných a sociálnych problémov rodiny. Prvé poznatky o fašizme získal doma od pokrokovo zmýšľajúcej matky. Často navštevoval Rožňavu, kde sa stretával so socialisticky zmýšľajúcou mládežou. Nechýbal ani na manifestáciách a oslavách organizovaných pokrokovými silami, alebo v ich duchu vychovávanou mládežou Rožňavy. V období, keď po mníchovskej dohode došlo k okliešteniu Slovenska a územie Rožňavy pripadlo k horthyovskému Maďarsku, nastali aj pre Tóthovu rodinu zlé časy. Fašistický režim a prenasledovanie socialisticky zmýšľajúcich rodín len posilnilo odpor a nenávisť mladého Jozefa voči fašizmu. V týchto ťažkých časoch si zvolil za svoju družku Máriu Renčokovú z Brzotína, ktorej otec bol protifašistickým bojovníkom. V septembri 1944 opustil matku, mladú ženu a tajne odišiel k partizánom bojujúcim proti nemeckému fašizmu na území vtedajšieho Slovenska. Ani sa nerozlúčil, zanechal len kúsok papiera, na ktorom oznámil, že odišiel do boja proti nepriateľovi. Bojoval v partizánskej brigáde ČA V. M. Kozlova, ktorá vtedy operovala okolo Slavošoviec a Roštára. Bol statočným a nebojácnym partizánom. V nočných hodinách občas pribehol domov do Rudnej, kde mu matka dala čo potreboval on a jeho spolubojovníci. Bolo to jedlo, šatstvo, teplé ponožky i obuv a často aj výbušnina ekrazit, ktorý za pomoci baníkov z Rožňavských baní zaobstarali a pripravili. V boji ho sprevádzala láska k rodnej vlasti, rodine, ale aj nenávisť k fašizmu a túžba po šťastnejšom budúcom živote. Veril, že sa ho dožije. Bojoval s ozajstnou hrdinskosťou a oduševnením. Za jeho aktívnej účasti partizáni vyhodili do vzduchu most pri Vidovej, Henckovciach a Vlachove.

Zúčastnil sa boja na hradskej pri Nižnej Slanej počas ktorého bol zastavený postup Nemcov smerom na Dobšinú. V Stratenskej doline mu nemecké guľky prevŕtali motorku a výstroj. Pri Ochtinej vyhnal z obrneného voza posádku fašistov, ktorí sa chceli dostať do Čiernej Lehoty.

Keď bolo povstanie dočasne zatlačené do hôr, povstaleckí vojaci a partizáni operujúci na Hornom Gemeri sa uchýlili do horskej oblasti v okolí Kohúta. Nezložili zbrane. Železný prsteň nemeckých vojsk ich však čím ďalej, tým viac zvieral. Pre partizánov nastali ťažké časy. Mladý Jozef Tóth sa ich nebál. Chodieval do Čiernej Lehoty po potraviny a všetko potrebné. Na okraji obce bola stodola, v ktorej sa ukrývali Nemci, ktorí striehli na partizánov. Jedného decembrového večera Tótha chytili. Bolo to také neočakávané, že sa nevedel ani spamätať. Presila Nemcov ho prinútil vzdať sa. Spútaného na druhý deň ho odvliekli do Dobšinej. Keď fašisti pri výsluchu neuspeli, zobrali ho na gestapo do Rožňavy. Najprv ho uväznili v budove terajšieho súdu, po niekoľkých dňoch ho premiestnili do budovy gestapa, kde ho vypočúvali, ale bezvýsledne. Jozef bol neoblomný a neprezradil spolubojovníkov. Napokon ho odsúdili na trest smrti. Na smrť ubitého 14. decembra 1944 ráno okolo piatej hodiny ho položili na kočiar a previezli na popravisko. V roku námestia, pri vtedajšom kláštore, (neskôr okresnej knižnice) stáli mohutné gaštany. Pod jedným z nich kočiar zastal a na jeho hrubom konári zavŕšili Nemci svoje katanské dielo. Do mestskej kroniky zapísali, že sa tak stalo o šiestej hodine 14. decembra 1944 popravou obesením. Mŕtve telo Jozefa Tótha viselo na konári celý deň. Na krku mal drevenú tabuľku s nápisom "Jozef Tóth, vodca partizánov, ktorý odvliekol mnohých baníkov z Rožňavy. Takú odmenu dostane každý bandita". Boj, ktorý zvádzal partizán Tóth, nebol súčasníkmi zabudnutý. Na mieste popraviska, v rohu námestia, rožňavskí obyvatelia mu postavili pomník. Na jeho mieste hneď po vojne stál mohutný gaštan, na ktorom fašisti a nyilaši vykonali popravu. Keď po oslobodení okolo neho kráčala matka popraveného partizána, pukalo jej od žiaľu srdce. Revolučný výbor mesta dal strom odstrániť. Na jeho likvidácii sa vlastnoručne museli podieľať zaistení príslušníci rožňavských nyilašov, bolo to v polovici mesiaca september 1945, keď v rohu námestia vykopávali jeho korene. Bolo to za asistencie vtedajšej posádky Čs. armády. Vďační občania mu najprv na pôvodnom mieste popravy postavili pomník, ktorý neskôr premiestnili na inú časť námestia, do jeho stredu, na pravú stranu v blízkosti strážnej veže. V prítomnosti mestskí poslanci rozhodli o jeho premiestnení do parku, pred banícke učilište. Aj keď Rožňava nie je uvádzaná na miestach pamätných bojov slovenského ľudu, má svojich hrdinov, na ktorých sa nedá zabudnúť. Aj keď nemajú pamätné tabule v meste, Čučma, Nadabula, k mestu patrili.
PaedDr. Milan Sajenko

Špičkoví vedci z oblasti slovakistiky a hungarológie z japonských univerzít sa zaujímali o živote a spolupráci v oblasti multikulturalizmu v našej škole a v obci. Pán Susumu Nagayo je svetovou autoritou v slovakistike a pán Osamu Ieda zasa prezidentom Maďarského kultúrneho centra v Japonsku. Takmer všetci publikujú a prekladajú naše diela do japončiny. Návštevu sprevádzala slovenka žijúca v Japonsku, pani Danka Hašimoto Domiková, pôsobiaca ako pedagogička a prekladateľka na Hokaidskej univerzite v Sappore. Z návštevy sršala nesmierna pokora, úcta a ich ozajstný záujem o dianie v našom regióne. Návštevou poctili Košice, Gymnázium Pavla Jozefa Šafárika v Rožňave, ako aj našu školu. Následne odchádzajú na návštevu do susedného Maďarska, sme poctení ich návštevou," Oceňujem pohotovosť autora, že takúto návštevu zvečnil aj fotografiami, ktoré rovnako prikladám. Ak disponujete podobnými informáciami, neváhajte a pridajte ju aj na našu adresu (majgemer1 [zavináč] gmail [bodka] com).

{oziogallery 542}

Striebro si odniesli hráči z Prešova, ktorí hrali v tíme ZOM Prešov 2, bronz patrí hráčom Mississippi TAU Turie od Žiliny. Prešovskí boccisti obhájili medailovú pozíciu z minulých ročníkov, hoci v 1. a 2. ročníku turnaja si z Rožňavy odnášali zlato. Podobne žilinskí boccisti, ktorí si potvrdili bronzovú pozíciu z minulého roku. Víťazi boli ocenení výhernými pohármi v podobe rožňavskej veže, medailami a diplomami. (Podrobné výsledky turnaja sú v prílohách tlačovej správy). 

Turnaj svojím príhovorom otvorili primátor mesta Rožňava Pavol Burdiga, zástupca o.z. Rehamenta a Ondrej Bašták Ďurán z firmy BASHTO, ktorý celý turnaj viedol. Súťažilo sa na 7 ihriskách. V prvej polovici turnaja tímy prešli zápasmi v skupinách (8 skupín po 3 hráčoch). Zo skupín postúpilo 16 tímov (2 tímy zo skupiny), ktoré potom súťažili systémom pavúka. Súťažiaci mali zabezpečený obed a občerstvenie.

Turnaj zorganizovali o.z. Rehamenta v spolupráci s BASHTO – firmou zaoberajúcou sa komplexným servisom k hre boccia. Ďalšími spoluorganizátormi boli: mesto Rožňava a SŠI Zeleného Stromu. Na turnaji zápasilo 24 tímov (súťažia 3-členné tímy) z 3 krajín: Slovensko (19), Chorvátsko (3), Poľsko (1). Slovenské tímy prišli z Rožňavy, Dobšinej, Košíc, Prešova, Stropkova, Spišskej Novej Vsi, Žiliny, Ružomberka, Dolného Kubína, Banskej Bystrice a Bratislavy. Za domácich rožňavčanov sa zúčastnili tímy z: o.z. Rehamenta, DSS Jasanima, DSS Subsídium, Psychiatrická liečebňa, Diecézna charita a Barborka, n.o.. 

Boccia je paralympijská disciplína založená na princípe hádzania loptičiek na cieľ. Primárne bola boccia navrhnutá pre ťažko telesne postihnutých ľudí, ktorí nie sú schopní vykonávať žiaden iný parašport. Klasickej boccie sa zúčastňujú len hráči, ktorí boli klasifikovaní klasifikačným lekárom a spĺňajú klasifikačné kritériá telesného postihnutia.
Naproti tomu integrovaná boccia je pre všetkých bez rozdielu – či zdravotne postihnutých – telesne, mentálne, sociálne, psychicky, alebo ľudí bez postihnutia. Je rovnako vhodná pre mužov aj ženy (boccia nepozná mužskú a ženskú kategóriu, muži aj ženy súťažia navzájom), seniorov, deti...
Integrovaná boccia má úžasnú schopnosť stierať hranice medzi postihnutými a zdravými hráčmi. Absencia hendikepu nezaručuje úspešnosť v tomto športe.
Slovensko sa na tohtoročnej paralympiáde zaradilo v športe boccia medzi medailové štáty zásluhou boccistov Samuela Andrejčíka, Michaely Balcovej a Róberta Ďurkoviča.
Turnaj finančne podporili: Nadácia Poštovej Banky.

 Ondrej Bašták Ďurán

FOTOGALÉRIA TURNAJA

VÝSLEDKY

Naše dve mužstvá v nej prišli o tri body. MFK Rožňava ich nemohla získať, lebo súper z Moldavy n/B vystúpil pred nedávnom zo súťaže a futbalisti z Krásnohorského Podhradia vydržali v Rudňanoch ako tak vzdorovať iba v I. polčase, keď v druhom ich domáci zaťažili piatimi gólmi a domov zase prišli nešťastní. V I. triede prekvapila Kružná v Dlhej Vsi a priviezla si tri cenné body. Je to jej druhé víťazstvo vonku. Najvyššiu prehru zaznamenali Baníci z Rožňavského Bystrého v Drnave, ktorí sú pre súperov vonku veľmi štedrí. Trinásť gólov v troch zápasoch je príliš veľa na mužstvo, ktoré patrilo medzi popredné mužstvá tejto súťaže. Prekvapivá je i remiza Vlachova v Rudnej, ale i domáce víťazstvo Honiec s Jablonovčanmi.
V druhej triede je prekvapivá prehra Rakovnice s béčkom Krásnohorského Podhradia tesne 2:3, ku ktorej prispeli i dva nepremenené pokutové kopy dvoch domácich hráčov. Cenná je výhra nováčika z Gemerskej Polomy s Pačanmi. Po prvýkrát v histórii II. triedy rozhodoval zápas neutrálny rozhodca SFZ dokonca z Prešova. Aj on akoby popohnal hostí k zisku troch bodov odpískaním pokutového kopu za stavu 2:2.

DOSPELÍ

IV. LIGA JUH 9. KOLO

OŠK Rudňany - FK Krásnohorské Podhradie 7:1 (2:1). G: J. Mikuš 4 (1´, 48´, 57´, 71´), A. Bašista (38´), E. Stanislav (76´), T. Bdžoch (84´) - M. Almáši (44´). ŽK: J. Koňak (19´), M. Guballa (25´), S. Steiner (43´), T. Bdžoch (70´) - D. Vozár (19´). R: J. Leferovič - M. Djordjevič, J. Eperješi. DS: P. Bančanský. Di: 100. Doterajší zisk troch bodov futbalistov FK Krásnohorského Podhradia stačí iba na 14. miesto v tabuľke. Blízkosť súpera z Rudnian im dával príležitosť presadiť sa. Domáci však využili všetky možnosti na zisk nielen troch bodov, ale aj na vylepšenie si skóre. Dôkazom zvýšenej bojovnosti sú aj 4 žlté karty pre domácich. Hostia boli slušnejší, ale odišli s poriadnou nádielkou gólov.

MFK Rožňava - FK Bodva Moldava n/B Nehralo sa, hostia vystúpili zo súťaže!

V. LIGA K-G 7. KOLO

MFK Dobšiná - FK Kechnec 2:5 (1:1). G: A. Gallo (35´), R. Gotthardt (86´) - P. Palenčár 3 (9´, 20´, 62´), D. Vrábel (18´), A. Hudák (28´). ŽK: J. Gelda (7´) - T. Harasty (32´). ČK: P. Fabián (32´) - 0. R: T. Klokočka - M. Turcsányi, D. Frank. DS: M. Koščák. Di: 150. Susedné mužstvá z tabuľky sa po tomto kole od seba oddelili. Je to však na úkor domácich, ktorí pustili hostí z Kechneca príliš do vedenia a potom už na vyrovnanie bolo veľa a neskoro.

Družstevník Malá Ida – FK Gemerská Hôrka 1:1 (0:1). G: M. Andreja (82´) - D. Bodnár (8´). ŽK: Ľ. Seman (44´), M. Andreja (71´) - A. Izák (39´), R. Madarász (44´), O. Siman (65´), V. Kováč (89´). R: M. Marušin - D. Jakubčin, M. Baloga. DS: J. Gajdoš. Di: 150. Cenný bod si priviezli futbalisti Gemerskej Hôrky z Malej Idy. Pomohlo im to dostať sa do tesného závesu piatej Dobšinej. 

I. TRIEDA 7. KOLO

 II. TRIEDA 5. KOLO

DORAST

III. LIGA 7. KOLO

Slovan Poproč - FK Krásnohorské Podhradie 3:2 (1:2). G: P. Schmiedl (17´, 52´), A. Veselý (82´) - Š. Kušnier (32´), D. Šimko (35´). ŽK: T. Sciranko (55´), P. Štovčík (76´) - 0. R: P. Slimák. Di: 50.

Hrhov – KAC Jednota Košice 1:7 (1:2). G: L. Rigó (9´) - M. Mlynár 2 (2´, 22´), M. Durkáč 2 (60´, 83´), M. Šever 2 (74´, 86´), D. Pástor (90´). ŽK: A. Hranyó (58´), D. Grulyo (85´) - Š. Forgáč (67´). R: D. Gorel. Di: 20.

Baník Drnava – MFK Ťahanovce 5:1 (2:1). G: R. Kováč 3 (40´, 49´, 55´), S. Sliva (20´), N. Vozár (71´) - J. Gaľa (14´). ŽK: bez kariet. R: P. Gonos. Di: 30.

MFK Rožňava - MFK Spartak Medzev 13:0 (3:0). G: M. Laven 6 (30´, 63´, 75´, 82´, 86´, 90´), J. Rigo 2 (26´, 56´), M. Ikri 2 (47´, 85´), Z. Répási (40´), D. Džačovský (49´), M. Bakoš (53´). ŽK: M. Mitrik (88´) - P. Pačay (28´), M. Tokoly (31´), M. Polyák (88´).

I. TRIEDA 3. KOLO

FK Gemerská Hôrka - Tatran Betliar 12:2 (2:1). G: D. Kokény 5 (34´, 47´, 58´, 71´, 82´), L. Parti 4 (54´, 66´, 77´, 86´), F. Ferenc (11´), E. Samko (65´), M. Csupori (72´) - L. Buday 2 (20´, 62´). ŽK: M. Csupori (25´), D. Váradi (84´) - P. Smorada (37´). R: L. Gyenes. Di: 10.

FK Plešivec - Baník Rožňavské Bystré 2:2 (0:1). G: S. Kovács 2 (73´, 90´) - A. Viola (11´vlastný), S. Kovács (69´vlastný). ŽK: T. Béke (19´), A. Viola (21´) - Š. Králik (60´), D. Parti (57´). Domáci strieľali góly aj za hostí a ledva remizovali, keď vyrovnávajúci gól strelili až v 90. minúte.

Krásnohorská Dlhá Lúka - MFK Dobšiná 7:2 (3:1). G: N. Simon 6 (15´, 18´, 21´, 47´, 72´, 74´), P. Máté (79´) - K. Ferko (26´), M. Žiga (88´). ŽK: bez kariet. R: I. Tokoly. Di:15.

ŽIACI

II. LIGA 7. KOLO

STARŠÍ: MFK Rožňava - FK Junior Šaca 5:1 (5:0). G: M. Dominik 5 (23´ PK, 25´, 29´, 31´, 35´) - K. Rybár (55´). ŽK: 0 – S. Mitro (55´), E. Dudáš (57´), M. Čisár (68´). R: V. Gallo. Di: 20.

MLADŠÍ: MFK Rožňava - FK Junior Šaca 4:2 (4:1). G: F. Gyenes 3 (17´, 22´, 24´), M. Timár (3´) - M. Seman (9´vlastný), T. Malinovskyy (51´). ŽK: bez kariet. R: V. Gallo. Di: 30.

I. TRIEDA 3. KOLO

FK Krásnohorské Podhradie – FK Plešivec 5:3 (3:0). G: L. Horváth 3 (16´, 21´, 70´), M. Krištóf (33´), O. Pípezsík (69´) - D. Beke (36´, 23´nepremenil PK), J. Viola (42´), M. Kliment (50´). ŽK: bez kariet. R: D. Poťmák. Di: 25.

Polom Gemerská Poloma – MFK Dobšiná 0:5 (0:3). G: J. Polanecký 2 (9´, 51´), A. Labuda (35´), M. Kamenský (25´vlastný), F. Bafi (42´vlastný). ŽK: bez kariet. R: V. Martinko. Di: 20.

Papiereň Slavošovce - Baník Drnava : (:).

(MG od)

Súčasne je sprievodným podujatím tohtoročných osláv Dni mesta Rožňava.

Na koncerte vystúpia mladí umelci z Rožňavy – Alena Temesiová (spev), pôsobiaca t. č. v Nemecku, Peter Bálint (klavír, organ), ktorý pricestuje z Budapešti a Mikuláš Nyéky (klavír, organ) z Košíc. Zaspievajú tiež Helena Pál Balážová, učiteľka spevu v rožňavskej Základnej umeleckej škole a Štefan “Hangya” Hundža, člen zboru opery Štátneho divadla v Košiciach.

V programe, ktorým bude sprevádzať bývalá operná speváčka s kariérou v Maďarsku a v Nemecku Lilla Izsóf, zaznejú diela G. B. Pergolesiho, J. S. Bacha, J. Brahmsa, W. A. Mozarta, F. Schuberta, A. L. Webbera, L. Cohena a skladby z muzikálov František z Assisi a Jesus Christ Superstar.
Koncert sa koná ako pocta Alenke Hefler, rod. Birtokovej (+14. 2. 2016), v deň jej nedožitých 55. narodenín, a ako pocta Láske pre všetkých, ktorí milovali a milujú.

Výťažok z dobrovoľného vstupného bude venovaný Detskému domovu Dobšiná pre deti v satelitných domoch v Rožňave.
Belo Hefler, o. z. ALENKA

Koncert pre Alenku - PROGRAM

Vedel som, že je to dedina pri Rožňave, kde prevažne žijú občania maďarskej národnosti. Ja som maďarčinu neovládal, preto mi to nevoňalo. Ondro Lukačko dostal sám z triedy umiestenku do Ostravy. Povedal mi, že je ešte jedna na ten istý závod u riaditeľa školy. Išli sme spolu za pánom riaditeľom. Povedal som mu, že neovládam maďarčinu a v Drnave sa rozpráva prevažne maďarsky. Riaditeľ povedal, že nie je problém vymeniť moju miestenku za ostravskú. Podotkol, že nám spolu bude lepšie v Ostrave. Potom nám rozdali „vysvedčenia na odchod“ a tým sa naše pôsobenie v škole skončilo. V triede sme sa všetci rozlúčili, sľúbili sme si, že si budeme písať a rozišli sme sa domov. S Ondrom sme sa dohodli, že sa stretneme v Ostrave na závode Peter Bezruč v pondelok 6.7.1953. Po skončení školy celé naše prázdniny trvali týždeň.

Naša mamka sa po smrti nášho otca presťahovala z Prešova k svojej sestre Margite Belákovej do Rožňavského Bystrého. Začala pracovať v podniku Gemerské železorudné bane (GŽB) na osobnom oddelení. Po ukončení školy sme prišli s bratom k tete Margite do Rožňavského Bystrého. Urobili nám slávnostný obed, vyprážané karé v trojobale, zemiaky, výbornú polievku a rôzne dobroty. Bolo veľa rozprávania o škole, o umiestenkách a hlavná téma bol môj nástup do Ostravy. Božekali a lamentovali moje tetky spolu s mamkou, že aké nebezpečné sú tam bane. Koľko už bolo výbuchov plynu, koľkých baníkov tam už zasypalo. My sme tiež mali svoje informácie o týchto baniach, ale zľahčovali sme si to tým, že tam pracujú aj druhí ľudia. Keď sa má človeku niečo zlé stať, tak sa mu to stane aj keď bude doma spať. Miro neskôr tiež dostal umiestenku na „Důl Eduarda Urxe“ v Petřkovicích. Nezberal sa do práce, lebo on si podal žiadosť pokračovať v štúdiu v 3. ročníku geologickej triedy, ale o týždeň neskoršie aj on došiel do Ostravy. Geologická škola sa pred rokom presťahovala z Turčianskych Teplíc do Spišskej Novej Vsi a zlúčila sa s našou baníckou priemyslovkou. Tak vznikla Priemyselná škola banícka a geologická.

Začal som sa pripravovať na odchod do Ostravy. Mamka mi pripravila veci, upiekla koláče a kurča na cestu. V nedeľu 5. júla som odcestoval rýchlikom z Rožňavy do Ostravy. Moje tety a ujovia, ktorí tiež bývali u tety, mi dali nejaké korunky, aby som mal na začiatok v Ostrave. Každý z rodiny mi dával radu, ako sa mám v práci chovať, aby som počúval nadriadených a prácu si vykonával svedomite. Do Ostravy som došiel poobede. Po rôznych otázkach, že kde je „Důl Petr Bezruč“, nikto mi to nevedel povedať. Čudoval som sa, že Ostraváci a nevedia nič o tomto závode. Nevedel som, že v tom čase bolo na Ostravsku okolo tridsať šácht. Jeden pán mi povedal, že nevie kde sa ten závod nachádza, ale ukázal mi, kde je centrum pre brigádnikov prichádzajúcich pracovať do Ostravy. Tam vraj môžem prespať a povedia mi, kde je tá šachta. Vošiel som dnu. Starší ujo mal službu. Ukázal mi posteľ v jednej izbe, kde sa môžem vyspať. Ráno mám ísť na Smetanovo nádražie a odtiaľ električkou smerom na Michalkovice. Za Vysokou školou báňskou je zastávka pri šachte Peter Bezruč. Zajedol som si z kurčaťa a povedal som službukonajúcemu, že by som sa rád prešiel na Smetanovo nádraží, aby som ráno neblúdil.

Nádražie som našiel. Chvíľu som pozoroval električky. Na každý smer chodili nové moderné električky. Zrazu sa objavila „električka babička“ a bola to osmička s nápisom Michálkovice. Opýtal som sa jedného pána či sa touto električkou dostanem na Slezskú Ostravu k šachte Peter Bezruč. Odpovedal, že áno. Uspokojený som si cestou dal malé pivo a pobral sa do centra pre brigádnikov. Ujo, ktorý mal službu sa ma opýtal: „Kdy tě mám vzbudit?“ Povedal som mu, že o piatej, aby som na šiestu bol na šachte. On však povedal: „Neplaš se synku, ty si to musíš vybavit na osobnem oddelení. Tam začínají v sedm, tak vstávat Ti stačí v šest.“ Zaľahol som spať. Z únavy a z malého piva som spal ako dudok. Ráno, keď ma ujo budil, som rýchle vyskočil, umyl sa a utekal po známej trase na nádražie. Nasadol som na „babičku električku“, ktorá sa s hrmotom pohla. Od Sýkorového mosta začalo veľké stúpanie na Sliezsku Ostravu. Motor električky kvílil, stále som čakal, kedy zastane a vodič povie: „Ďalej nemôžeme ísť, lebo nevládze“. Doterigala sa však až pred šachtu „Petr Bezruč“. Bolo to napísané na vrchu obrovskej, asi 3 metre vysokej železnej brány, na boku s malou bránkou, kde bol vchod pre ľudí.

Vystúpil som a ponáhľal sa do závodu. Strážnik na vrátnici ma zastavil. Ukázal som mu umiestenku. Pozrel sa a povedal: „Už jeden kamarád ze Slovenska tě čeká při budově správy.“ Ako som išiel k budove, už zďaleka mi Ondro mával. Cestoval z Košíc nočným rýchlikom a lokálkou, tak tu volali električky, rovno na šachtu. Už mal informácie, že máme ísť na osobné oddelenie. Odovzdali sme úradníčke naše umiestenky. Preštudovala ich, potom vstala a odviedla nás k riaditeľovi závodu. Bol ním pán Dědek, už postarší pán, ktorý nás milo privítal. Povypytoval sa, či máme už nejakú prax, či sme už niekedy boli v bani. Vysvetlili sme mu, že sme boli banícki učni. Tiež, že sme pracovali na viacerých banských závodoch v rudných baniach. Potešilo ho, že už sme prvé lastovičky z „Lánskej akcie“. Povedal, že je načase vymeniť starých technikov, ktorí pre nedostatok technikov nemôžu odísť do dôchodku. Potom dal pracovníčke z osobného príkaz, aby vybavila všetko potrebné, napísala dekréty a vybavila nám ubytovanie v závodnej ubytovni v Michalkoviciach. Musíme absolvovať lekársku prehliadku a ráno sa máme hlásiť u smenmajstra, ktorý nás zadelí do práce na niektorý úsek. Poprial nám úspech v práci. Týmto to bolo z jeho strany všetko. Ešte sme ho popýtali o nejakú zálohu, pretože sme nemali peniaze na stravné lístky. Pani vypísala lístky na mimoriadnu zálohu a riaditeľ to podpísal.Všetky vybavovačky sme zvládli do druhej a poobede sme už aj bývali v závodnej ubytovni. V závodnej jedálni sme si stihli objednať večeru, lebo zo zálohy sme si už kúpili stravné lístky až do konca mesiaca. Bývali sme v drevenom baraku, kde vládol starý fúzač Rák. On tam bol všetko. Správca, úradník, vrátnik aj „Dráb“. Mal zaznačeného každého obyvateľa baraku, vedel kto kedy má smenu. Na smenu „poctivo“ vyháňal každého do práce. Dozeral na to, aby neboli záhaľky, po ostravsky „buľky“. Kedy mal on smenu, nevedel nikto. On tam bol stále. Bol to vyslúžilý starý baník. Tú jeho ostravčinu sme dosť ťažko rozumeli, ale starý vedel niečo po česky a niečo aj po slovensky. Vedel poradiť aj vysvetliť. Rozprával pomaly a zreteľne. Večer sme si už pripravovali veci do práce. Boli sme veľmi vzrušení od očakávania, ako to ráno dopadne. Bude to naša prvá šichta vo funkcii banského technika. Večer sme si dosť skoro ľahli spať, ale usínali sme ťažko.

(POKRAČUJEME)

Ing. Marian SLAVKAY

nadmerným rybolovom a lovom gaviálov kvôli koži a trofejam. Dospelé jedince sú v priemere dlhé 3,5 – 4,5 m, aj keď niektoré samce môžu mať aj 6 m. Pri liahnutí sú mláďatá dlhé približne 35 cm a dĺžku 1 m dosiahnu vo veku 18 mesiacov.

Dermoplastický preparát gaviála indického pochádza pravdepodobne ešte zo zbierok Zjednoteného protestantského gymnázia v Rimavskej Sobote, ktorého riaditeľom bol Ján (János) Fábry, jeden zo zakladateľov a prvý riaditeľ Gemersko-malohontského múzea. Ján (János) Fábry na škole založil zbierku učebných pomôcok. V školskom roku 1914/1915 kúpili dermoplastický preparát gaviála spolu s ďalšími učebnými pomôckami a preparátmi, za spolu 80 korún, od Jenő Tótha. Postupom času sa časť zbierok gymnázia stala súčasťou prírodovedného kabinetu Základnej školy na Daxnerovej ulici v Rimavskej Sobote, ktorá ho spolu s ďalšími učebnými pomôckami darovala v roku 1990 Gemersko-malohontskému múzeu.

Vystavený dermoplastický preparát gaviála indického môžu návštevníci obdivovať od 3. do 31. októbra 2016, každý pracovný deň od 8:00 do 16:00.

RNDr. Monika Gálffyová (biologička GMM)

programom, ktorého súčasťou boli nasledovné úlohy: resuscitácia, prvá pomoc pri úrazoch, prenos zraneného, zdravotnícky test, test z dopravnej výchovy a posledná časť cvičenia bola venovaná pohybu a pobytu v prírode. Naším zámerom bolo poskytnúť rady a návody ako ošetriť najčastejšie poranenia, ako reagovať v situáciách ohrozujúcich život a zdravie človeka, pripomenúť prácu ľudí,  ktorí zohrávajú dôležitú úlohu pri poskytovaní prvej pomoci.

Aktivity neobišli ani našich najmenších žiakov, ktorí si mohli vyskúšať resuscitáciu, ktorá sa im pravdaže veľmi páčila na figuríne Little Anne. U detí sú najčastejšie úrazy hlavy, končatín, pomliaždenia, drobné poranenia, otrasy mozgu a otravy, a práve na tieto sme sa zamerali aj my v praktickej časti cvičenia.
Aj napriek nie veľmi prívetivému správaniu a odmietnutiu plného využívania priestorov zo strany zamestnanca DDI sa nám napokon podarilo splniť náš vytýčený celodenný cieľ. Škoda, že naši žiaci museli byť svedkami takéhoto postoja. Ale život prináša aj takéto situácie, ktoré sa len ťažko vysvetľujú deťom, pretože my dospelí by sme mali byť pre nich vzorom.

Schopnosť naučiť sa tie najnutnejšie zásady prvej pomoci má každý z nás, bez ohľadu na vek, pohlavie či vzdelanie. Preto v našej škole pripravujeme deti už od útleho veku zvládať zásady prvej pomoci. Získané vedomosti v oblasti prvej pomoci môžu pomôcť Vám, Vašim blízkym, priateľom, ale aj náhodnému človeku v núdzi, pretože ošetrenie môže zachrániť to najcennejšie, čo máme – život. Naučme naše deti poskytnúť prvú pomoc, pretože akákoľvek pomoc je lepšia, ako žiadna...

Mgr. Iveta Špaldová

starých zabudnutých i nezabudnutých čias. Aj tam zápasil gemerský ľud s tvrdým životom. Žil, rúbal lesy, oral kamenistú zem, vŕtal sa v útrobách zeme a vynášal na svetlo nesmierne poklady. Uctieval svojich pohanských bohov, hľadal lúče najvyššej viery, staval hrady i kostoly, zakladal osady, dediny a mestečká. Krušili ho povíchrice, oheň a mor, nájazdy a vojny. A predsa žil, zachoval si svoju reč. Spieval si piesne, plakal a žialil. Ale žil a prežil časy dlhé a žije aj dnes. Buď mu česť a sláva: Nech naďalej sprevádza ho požehnanie výšin najvyššieho tak, ako ho doteraz viedol zo storočia do storočia. Nech pomníky slávnych činov veľkých mŕtvych žiaria v tmách budúcnosti ako lúče jasné. Nech mozole otcov dávnych nevýjdú navnivoč a zmar. Nech krv, ktorou ľud platil ťažké dane života, neovenčí ľútou žalobou márnomyseľnosti našich dní. Nech večne slávne pokračuje veľká naša história na väčšiu slávu národa a vlasti!

Ach, Gemer - malý kus hornatej zeme od rieky Slanej po Rimavicu, od Muránskej planiny až tam, kde sa počína veľká nížina. Niekoľko úzkych údolí, samé hory, samé vrchy, a nad tým klenba oblakov. Sláva ti, Gemer! Nech jagavým príkladom žiari tvoja veľká história. Nech v tvojej hrude odpočívajú sladko tvoji veľkí mŕtvi. Nech ďalej rodia sa z pravdy slávne činy a nech ľud tvoj šťastne kráča naproti blahu časov budúcich . . .
(Zdroj: Dušan Mikolaj: Stanem sa básnikom. Vydavateľstvo Osveta, š. p., Martin,1990)

POZNÁMKA MG: Zaujímavé slová v krátkosti vysvetľujúce podstatu nášho regiónu, ktoré končia vyslovenou túžbou, ktorej opodstatnenie platí aj v súčasnosti. Autor vo vyššie uvedenej knižke uvádza, že tieto slová odzneli po prvýkrát v bratislavskom rozhlase v historickom pásme s poéziou a hudbou Sláva Gemera. Pásmo zrejme zostavil Ján Brocko (1.3.1924 - 7.7.1946), povstalecký básnik Gemera, pochádzajúci z Revúcej. Tohto roku mu vďační rodáci odhalili na jeho rodnom dome pamätnú tabuľu pri príležitosti 70. výročia jeho smrti.